Všetky geologické dôkazy naznačujú, že pred miliardami rokov tieklo povrchom Marsu relatívne veľké množstvo vody. Ako si však červená planéta dokázala na svojom povrchu udržať rieky, jazerá a dokonca možno aj oceány plné tekutej vody, keď oproti našej planéte prijímala menej než tretinu slnečného žiarenia? Vedci v štúdii publikovanej v žurnále Proceedings of the National Academy of Sciences dávajú jasnú odpoveď. O téme informoval portál Phys.

Mars nebol vždy drsné a nehostinné miesto

Napriek tomu, že Mars je dnes suchým a chladným miestom neschopným na svojom povrchu udržať vodu v kvapalnom skupenstve, v minulosti oplýval podstatne lepšími podmienkami. Podľa súčasných modelov a teórií disponovala červená planéta vo svojich počiatkoch dokonca dostatkom vody na to, aby bol celý povrch pokrytý obrovským globálnym oceánom hlbokým 100 až 1500 metrov, čo svojim objemom zodpovedá približne polovici Atlantického oceánu.

NASA/JPL/University of Arizona

Jednou z najväčších nevyriešených záhad našej slnečnej sústavy je otázka, ako Mars mohol udržať na svojom povrchu toľko tekutej vody, keď prijímal iba malé množstvo slnečného žiarenia. Skoršie teórie naznačovali, že za udržanie vody mohol byť zodpovedný obrovský asteroid, ktorý uvoľniť dostatok kinetickej energie na zahriatie planéty.

Iní vedci zase naznačovali, že tento efekt by nebol dostatočný, pretože takéto zahriatie by vydržalo sotva 2 roky, zatiaľ čo stopy starodávnych riek a jazier naznačujú, že planéta si svoje teplo udržala aj niekoľko stoviek rokov. Neexistovala teda doposiaľ žiadna teória, ktorá by bez akýchkoľvek rozporov objasňovala túto problematiku.

Neprehliadni ďalšie články o Marse
Čo hovoria najnovšie výskumy?

Ako píše portál NewAtlas, výsledky nového výskumu naznačujú, že tajomstvo Marsu by mohlo byť zakorenené hlboko v jeho atmosfére. Planéta totiž v minulosti mohla disponovať „špeciálnymi“ ľadovými oblakmi, ktoré svojim spôsobom pripomínajú oblaky cirrus na Zemi. Cirrus oblaky sú na Zemi tvorené „jemnými“ bielymi vláknami. Vznikajú vo vysokých oblastiach (8 – 13 km), teda v oblastiach s veľmi nízkymi teplotami (-40° C až -50° C), vďaka čomu sú tvorené výhradne z ľadových kryštálikov.

Podobný „vysoko oblačný“ model už bol navrhnutý aj skôr v roku 2013, ale vedeckou komunitou bol zmietnutý zo stola, pretože ak hydrologický cyklus na Marse prebiehal podobným tempom ako na našej planéte, tak tento model jednoducho nemohol fungovať.

Autori novej štúdie však upozorňujú, že na Marse bolo aj v tom „najmokrejšom období“ podstatne menej vody ako na Zemi, takže jeho hydrologický cyklus umožňoval časticiam vody zostať v atmosfére aj jeden celý rok, upozorňuje portál IFLScience. Ich nové simulácie ukázali, že je možné, aby tieto ľadové mraky vytrvali v atmosfére dlhú dobu a zohrievali planétu.

NASA - úprava redakcie

Kľúč celého úspechu sa ukrýval na povrchu Marsu, presnejšie na jeho póloch v podobe ľadu. Vedci totiž zistili, že ak by povrch Marsu bol z prevažnej väčšiny pokrytý ľadovou pokrývkou, vytvárala by sa povrchová vlhkosť, ktorá by vytvárala mraky v nízkych nadmorských výškach.

Ak by však ľad pretrvával iba v určitých oblastiach, ako napríklad na póloch, či vrcholcoch hôr, vzduch by bol oveľa suchší, čo by vytvorilo vhodné podmienky pre vznik mrakov vo vysokých hladinách. Aj malé množstvo ľadových mrakov nachádzajúcich sa vysoko v atmosfére by dokázalo vytvoriť skleníkový efekt, ktorý by zachoval Mars dostatočne teplý na udržanie tekutej vody.

Autori teda zároveň dokázali, že hydrologický cyklus na Marse sa nepodobal tomu zemskému, takže zamietnutie prvotného návrhu z roku 2013 nebolo celkom opodstatnené, pretože mračná, respektíve hydrologický cyklus na Marse, sa správal „nepozemským spôsobom“.

Počítačové simulácie tiež ukázali, že marťanské podnebie spôsobené globálnym otepľovaním by bolo pomerne suché, pričom  relatívna vlhkosť vzduchu by sa pohybovala okolo 25 %. Potvrdiť túto hypotézu môže už čoskoro rover Perseverance, ktorý od februára brázdi povrch červenej planéty.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

Články, ktoré hýbu svetom