Sojuz sa zapísal do histórie ako najdlhšie slúžiaca kozmická loď. Jeho korene siahajú hlboko do lunárneho programu Sovietskeho zväzu počas studenej vojny a ešte donedávna predstavoval jediný spôsob, ktorým sa dokázali astronauti z celého sveta dostať na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Existujú však podozrenia, že jeho dizajn je ukradnutý od Američanov. Aký je teda jeho príbeh?

V zápale Studenej vojny vznikol legendárny stroj

V Sovietskom zväze práve vládol Chruščov, ktorý dal dnes už legendárnemu Sergejovi Koroľovovi jasnú úlohu. Mal “lacno” získať ďalšie prvenstvá, vrátane letu s viacerými členmi posádky naraz. Koroľov namietal, že Sojuz, schopný dosiahnutia práve takéhoto míľnika, potrebuje ešte roky vývoja. Chruščova nezaujímali technické výhovorky a hlavnému raketovému inžinierovi pohrozil, že dá úlohu jeho rivalovi (bol ním Vladimir Čelomej).

RKK Energia

Prvé koncepty Sojuzu uzreli svetlo sveta počas lunárneho programu Sovietskeho zväzu. Podľa prvotných plánov išlo o kozmickú loď z troch rozličných častí, ktoré sa mali stretnúť na obežnej dráhe a tam sa následne spojiť. Od tejto metódy neskôr odstúpili v prospech dvojice modulov a nakoniec sa inžinieri rozhodli, že pôjde o jeden celok, píše Russian Space Web.

Napriek skorším problémom prebehol už v roku 1967 prvý ostrý test, ktorého sa zúčastnil aj kozmonaut Vladimir Komarov. Ten už predtým strávil vo vesmíre niekoľko hodín a s rizikami bol, ako všetci astronauti, veľmi dobre oboznámený. Sojuz 7K-OK odštartoval v rámci misie Sojuz 1 na rovnomennej rakete 23. apríla 1967 a Komarov sa dostal úspešne do vesmíru.

Došlo ale k problémom so solárnymi panelmi, z ktorých jeden sa nedokázal vysunúť a po dokončení trinásteho obehu okolo Zeme došlo k úplnému zlyhaniu automatickej stabilizácie, pričom manuálna fungovala len čiastočne.

Riaditeľ misie rozhodol o jej prerušení a po osemnástom obehu naštartoval Sojuz 7K-OK svoje raketové motory pre spomalenie. Komarov mal ešte vždy šancu na bezpečné pristátie, nastali však ďalšie problémy. Hlavný brzdiaci padák nefungoval, kozmonaut preto manuálne aktivoval záložný. Ten sa ale zamotal do prvotného brzdiaceho padáku a kozmická loď nakoniec dopadla na povrch Zeme rýchlosťou 140 km/h. Sojuz následne zachvátili plamene a pred očami záchranárov explodoval. Doktori a následná pitva ale potvrdili, že Komarov zomrel už pri dopade.

Horiace trosky Sojuzu 7K-OK, v ktorom prišiel o život Komarov

Komarov podľa mýtov preklínal riadiace stredisko a inžinierov, ktorí ho posadili do nepripraveného kusu techniky. Komunikáciu mali údajne zachytiť americkí agenti v Turecku, nič z toho ale nie je potvrdené.

Táto tragédia stála Sovietsky zväz mnoho a USA pristáli o dva roky na Mesiaci. Lunárny program Sovietskeho zväzu nakoniec úplne pochovala nosná raketa N1, ktorá nezvládla ani jeden zo štyroch pokusov o svoj debutový let a v jednom prípade zničila aj celú štartovaciu rampu.

Nový cieľ, nové ambície – ideálne pre kozmickú loď Sojuz

Kým osud lunárneho programu bol spečatený, kozmickú loď Sojuz čakala bohatá budúcnosť. Ambície sa presunuli na nižšie obežné dráhy Zeme, vesmírne stanice a dokovanie s nimi – a práve v tom Sojuz exceloval.

Prvou kozmickou loďou navrhnutou pre cestovanie k vesmírnym staniciam sa stal Sojuz 7K-OKS. Debut zažil 22. apríla 1971, kedy sa dostal na obežnú dráhu s trojčlennou posádkou v rámci misie Sojuz 10. Tam mal dokovať s prvou vesmírnou stanicou, ktorú ľudstvo skonštruovalo, Saľut-1. Po neúspešnom dokovaní sa rozhodli misiu ukončiť a posádka sa bezpečne vrátila na Zem.

Už 6. júna odštartovala náhradná misia Sojuz 11, opäť s tromi kozmonautmi na palube a tentoraz sa úspešne spojila s vesmírnou stanicou. Strávili na palube takmer mesiac a napokon ju opustili.

Obrovský úspech ale skončil ďalšou tragédiou, keď pri odpojení od servisného modulu ostal otvorený a posádka sa udusila. Dodnes ide o jediné obete vesmírnej éry, ktoré prišli o život ešte v kozme.

Dokovací mechanizmus moderného Sojuzu. Zdroj: NASA

Saľut 1 vstúpila do atmosféry ešte v tom istom roku, kde z väčšej časti zhorela a jej zvyšky dopadli do Tichého oceánu. Všetky ďalšie lety kozmickej lodi Sojuz boli znovu pozastavené a inžinieri usilovne pracovali na jej úprave.

Nová verzia, tentoraz žala úspech a zaobišla sa bez tragédií

Netrvalo dlho a už 27. septembra 1973 vzlietla nová verzia Sojuzu s označením 7K-T, tentoraz len s dvomi astronautmi na palube, ktorý boli celý čas odetý v tlakovanom skafandri práve v dôsledku predošlej tragédie.

Táto verzia Sojuzu začala žať skutočný úspech a do kozmu dostala aj prvého bulharského, maďarského, vietnamského, kubánskeho a dokonca aj mongolského astronauta. Sovietsky zväz síce nepristál na Mesiaci, naďalej však žal obrovské úspechy a v kozme podnikal revolučné kroky.

Montáž raketových motorov únikového systému pre kozmickú loď Sojuz TMA. Zdroj: NASA

Táto generácia Sojuzov vyniesla do kozmu misie od Sojuzu 12 až po Sojuz 40 (1981) a zaobišla sa bez tragických nehôd a strát na životoch. Medzitým ju dočasne vystriedala novšia verzia, Sojuz-T. Na rozdiel od predošlej mala opäť solárne panely, vďaka čomu umožňovala dlhšie trvajúce misie a znovu odviezla až troch kozmonautov naraz.

Do vesmíru dostala prvého francúzskeho a indického občana a opäť sa zaobišla bez tragédie. Za to vďačí aj záchrannému systému, ktorý zachránil posádke život počas prvého pokusu o misiu Sojuz T-10. Raketa explodovala len o šesť sekúnd neskôr a svojim spôsobom išlo o ďalšie prvenstvo. Únikový systém dovtedy nebol nikdy spustený s posádkou na palube.

Ukradli dizajn od Američanov?

Existuje podozrenie, že koncept a princíp kozmickej lode Sojuz je kópiou D-2, ktorú navrhla americká spoločnosť General Electric pre program Apollo. Z chronologického hľadiska prišiel Koroľovov dizajnérsky úrad so Sojuzom až po predstavení D-2, skoré práce na oboch konceptoch ale započali takmer naraz.

Obaja protivníci teda pracovali oddelene, Koroľov mal však dostatok času na implementáciu niektorých významných vlastností z D-2. Ako informuje Astronautix, oba návrhy si boli veľmi blízke svojimi rozmermi a parametrami, v kľúčových bodoch sa ale líšili.

Za Koroľovom navyše stála bohatá história strojov, ktoré pochádzali výhradne z jeho hlavy. Aj keď je teda takéto kopírovanie v jeho prípade nepravdepodobné, nie je možné vylúčiť neskoršiu inšpiráciu a prevzatie niektorých vlastností.

Nová éra Medzinárodnej vesmírnej stanice

Modifikáciou poslednej verzie najdôležitejšej kozmickej lode vznikol Sojuz -TM, ktorý podľa oficiálnej dokumentácie navýšil kapacitu nákladu a zvýšil aj spoľahlivosť a bezpečnosť.

Táto verzia sa stala kľúčovou aj pre Slovensko, keďže v roku 1998 dostala do kozmu nášho prvého a dodnes jediného kozmonauta. Vesmírnu stanicu Mir vtedy navštívil Ivan Bella a vo vesmíre strávil takmer osem dní.

NASA / Roscosmos

V roku 2002 uskutočnila táto verzia svoju poslednú verziu a Rusko prišlo s novšou, známou ako Sojuz-TMA. Táto verzia kozmickej lode priniesla zmeny, ktoré požadovala NASA pre misie na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. Zvonku vyzerala takmer identicky, jej interiér však ponúkal väčšiu toleranciu výšky a hmotnosti členov posádky.

Sojuz-TMA vykonal 22 letov a v roku 2010 sa zmenil na Sojuz TMA-M, vybavený vylepšeným dokovacím mechanizmom, o 70 kg nižšou hmotnosťou, novým počítačom a digitálnymi interiérovými displejmi. Tie si pochvaľoval aj americký astronaut Scott Kelly a tvrdil, že zásadne uľahčujú let.

Keď v roku 2011 USA vyradili Raketoplán, ich astronauti sa viac nedokázali dostať na ISS bez pomoci Ruskej federácie a až donedávna lietali práve na osvedčených Sojuzoch. Zmenil to až nástup kozmickej lode Crew Dragon súkromnej spoločnosti SpaceX. NASA napriek tomu chystá výmeny sedadiel a ruských letov sa majú naďalej zúčastňovať aj astronauti a tých amerických zase kozmonauti – pre udržiavanie dobrých vzťahov v tejto oblasti.

Vyzdvihnutie astronautov po pristátí kozmickej lode Sojuz. Zdroj: NASA

Éra Sojuzu sa končí, už čoskoro príde úplne nový stroj

Posledná verzia teraz už ruskej kozmickej lode prišla v roku 2016 v podobe Sojuzu MS. Inžinieri ho vybavili efektívnejšími solárnymi panelmi, novým systémom pre dokovanie či satelitným systémom GLONASS a GPS pre lepšie lokalizovanie po návrate na Zem.

Ide o posledné plánované vylepšenie a Rusko viac tento stroj vyvíjať nemieni. Pracujú totiž na kozmickej lodi Orjol, ktorá drasticky zmení celý ruský vesmírny program a svojimi parametrami sa hravo vyrovná aj kapsuli Crew Dragon.

Má uniesť 4-6 pasažierov a dopraviť astronautov aj k Mesiacu, pretože na jeho obežnej dráhu chcú Rusi vybudovať novú vesmírnu stanicu podobne, ako to plánuje americký program Artemis so stanicou Lunar Gateway.

Roscosmos

Debutový let kozmickej lode Orjol aj s posádkou je naplánovaný na rok 2025. V prípade úspechu tak pôjde o skutočný koniec jednej éry a Sojuz ostane v dôležitej histórii, v múzeách a jeho pozitívne dopady na vesmírny výskum budeme cítiť ešte dlho.

Technológie Sojuzu TM používa aj čínska kozmická loď Šen-čou, ktorá vyniesla troch čínskych astronautov na úplne novú vesmírnu stanicu len nedávno. Od Sojuzu je odvodený aj dizajn rovnako úspešného Progresu, ktorý je už roky využívaný na pravidelné zásobovanie Medzinárodnej vesmírnej stanice.

Čítajte viac z kategórie: Novinky