V roku 2017 spôsobil návštevník nepochádzajúci z našej slnečnej sústavy poriadny rozruch a vyvolal mnoho otázok o svojom pôvode. Teraz po takmer troch rokoch nová štúdia naznačuje, že nejde o bežnú kométu a ani o asteroid. Oumuamua je ľadovec tvorený zamrznutým molekulárnym vodíkom.

Supermasívne čierne diery zďaleka nie sú najväčšie. Existujú ešte gigantickejšie, zistili vedci

NASA už nemá miesto. Demoluje historickú 60-ročnú vzletovú platformu, štartovali z nej na Mesiac aj smrtiaci Challenger

Na Zemi dnes žijeme len vďaka náhode. Nasimulovali evolúciu 100 000 planét s prekvapivými výsledkami

Portál Universe Today priniesol nové zistenia o pôvode mysteriózneho medzihviezdneho návštevníka, ktorého poznáme pod názvom Oumuamua.

Prvýkrát sme o ňom čítali už v roku 2017, kedy bol objavený kanadským astronómom Robertom Werykom pomocou ďalekohľadu Pan-STARRS.

Záhadný vesmírny návštevník

Najzásadnejšie otázky sa týkali povahy medzihviezdneho návštevníka. Vedelo sa, že nepochádza z našej slnečnej sústavy, ale vedci neboli schopní určiť, či ide o kométu, alebo asteroid.

To, či Oumuamua je kométa, vylučoval napríklad fakt, že nemá chvost. Predpokladalo sa tak, že je asteroidom, no na druhej strane jeho tvar v podobe „podlhovastej cigarety“ nebol v zhode s bežne pozorovanými asteroidmi.

Postupom času sa začalo vynárať viacero štúdií, ktorých dôkladnosť brzdil veľmi rýchly prelet Oumuamuamy našou slnečnou sústavou. Štúdia z roku 2019 naznačila, že ide o fragment väčšej dezintegrovanej medzihviezdnej kométy.

Ďalšia štúdia z apríla 2020 potom potvrdila extrasolárny pôvod Oumuamua a tiež, že je fragmentom väčšieho rodičovského telesa.

Podľa všetkého bol Oumuamua ako fragment odtrhnutý slapovými silami, keď sa priblížil k svojej hviezde a prekročil takzvanú Rocheho medzu.

Týmto bola jeho trajektória nastavená mimo jeho solárnu sústavu smerom k našej. Najnovšia štúdia ale predstavuje dôkazy naznačujúce iný pôvod nášho prvého medzihviezdneho návštevníka.

Obrovský vesmírny ľadovec

Nejde teda o fragment oveľa väčšieho telesa, ale o kus zmrznutého molekulárneho vodíka, respektíve vesmírny ľadovec.

Ako hovorí hlavný autor štúdie, Darryl Seligman: „vysvetľuje to všetky jeho tajomné vlastnosti. A ak je to pravda, je pravdepodobné, že galaxia je plná podobných objektov.“

Ako bolo spomenutú vyššie, Oumuamuamu bolo veľmi ťažké pozorovať. Už v čase objavenia bol na svojej ceste mimo našu slnečnú sústavu a prechádzal okolo Slnka.

Jeho trajektória vedcom naznačovala, že skutočne pochádza z cudzej solárnej sústavy a až opustí tú našu, už sa nikdy nevráti.

Čo však bolo na jeho prelete našou solárnou sústavou zvláštne, je zrýchlenie, aj keď k nej  neexistoval žiadny gravitačný dôvod.

To viedlo astronómov a vedcov k určitým domnienkam, že ide o kométu, pretože tie zvyknú zrýchliť, keď sa priblížia k Slnku. Toto zrýchlenie spôsobuje zbavovanie kométy plynov, čo zanecháva tzv. kometárny chvost.

Oumuamua však žiadny chvost nemala. V roku 2019 tí istí autori uverejnili publikáciu, v ktorej tvrdili, že Oumuamua je skutočne kométa, avšak veľmi neobvyklá.

Ľad z molekulárneho vodíka je jediným vysvetlením neočakávaného zrýchlenia

Vo svojej novej štúdii Seligman a Laughton túto myšlienku posunuli ďalej a napísali: „Ukazujeme, že všetky pozorované vlastnosti Oumaumua možno vysvetliť, ak obsahujú významnú frakciu ľadu tvoreného molekulárnym vodíkom (H2).“ Seligman v tlačovej správe zároveň dodal, že ide o jediný druh ľadu, ktorý by mohol vysvetľovať neobvyklé zrýchlenie Oumuamua.

Ľad z molekulárneho vodíka má totižto niektoré zvláštne vlastnosti. Tvorí sa iba pri špecifickej teplote -259,14 °C, čo je len niekoľko stupňov nad absolútnou nulou (-273,15 °C). Keď sublimuje, nevytvára a ani neodráža svetlo, čo vysvetľuje dôvod, prečo nebol v prípade Oumuamua pozorovaný kometárny chvost.

Celkovo je táto vlastnosť ľadu z molekulárneho vodíka dôvodom, ktorý sťažuje pozorovanie ďalekohľadmi.

Seligman a Laughton vo svojej správe vysvetľujú, že „sublimácia H2 pri rýchlosti úmernej dopadajúcemu slnečnému toku vytvára povrchový prúd, ktorý reprodukoval pozorované zrýchlenie.“

„Zbavovanie sa masy pri sublimácií vedie k monotónnemu zvýšeniu v pomere osí tela, čo vysvetľuje tvar Oumuamua,“ píšu vedci.

Seligman vyššie uvedený fakt prirovnal k mydlu. To má na začiatku tvar pravidelného obdĺžnika, pričom postupným používaním sa pomaly zmenšuje a zužuje. Všetky doposiaľ uvedené vysvetlenia tak prinášajú ďalšie otázky.

Vesmír je údajne plný takýchto objektov

Koľko ďalších týchto objektov jestvuje vo vesmíre a je ich výskyt bežný? Vedci tvrdia, že je to dosť pravdepodobné. „To, že sme vôbec jeden z nich videli, znamená, že vo vesmíre musí byť tona týchto vecí,“ povedal Seligman.

Ďalšou otázkou je, odkiaľ vlastne prišiel Oumuamua a kde a ako vznikajú tieto vodíkové ľadovce. Podľa Seligmana a Laughtona neexistuje veľa možností.

Hovoria, že Oumuamua sa pravdepodobne vytvoril v obrovskom molekulárnom mraku (Giant Molecular Cloud – GMC), respektíve z rovnakej štruktúry, z ktorej sa vytvárajú hviezdy.

GMC sú masívne štruktúry zmrazeného vodíka s priemerom 15 až 600 svetelných rokov, pričom prítomné je aj hélium. Je ale veľmi ťažké, ba dokonca nemožné, vidieť, čo sa deje vo vnútri týchto hustých mrakov.

Ich jadrá sú pre nás skryté. Keby existoval nejaký spôsob, ako zachytiť jeden z týchto objektov ako je Oumuamua, mohli by sme sa toho veľa naučiť.

Vedci a astronómovia by tak mali pripraviť svoje teleskopy na príchod ďalších objektov ako Oumuamua. Ak je teória Seligmana a Laughtona správna, podobne tvarovaných objektov s ľadovou štruktúrou z molekulárneho vodíka by sme mali vidieť v budúcnosti viac.