Raketoplán Spojených štátov amerických sa síce stal ikonou raketových technológií a dobývania vesmíru, v ktorom zohral veľmi dôležitú úlohu, avšak s odstupom času sa ukázal ako nie dostatočne bezpečný, neefektívny a ekonomicky extrémne náročný.

Málokto však vie, že Sovietsky zväz vyvinul vlastnú verziu Raketoplánu pod názvom Buran (z ruštiny – snežná búrka), ktorý možno na prvý pohľad vyzeral rovnako ako jeho americký brat, fungoval však zásadne rozdielne.

Mnohí odborníci sa navyše zhodujú, že nebyť ekonomických čistiek, mal potenciál stať sa lepším, efektívnejším a ešte väčšmi zmeniť raketový priemysel či vesmírny výskum. Aký je príbeh tohto majestátneho stroja a jeho nosnej rakety s najsilnejšími motormi na svete?

Na prvý pohľad kópia Američanov, zvnútra však jedinečný kus techniky

Program Buran oficiálne započal v roku 1974, dva roky po americkom Raketopláne a počas svojho priebehu sa stal najväčším a najdrahším vesmírnym programom v histórii Sovietskeho zväzu. Mnohými je dodnes mylne označovaný za kópiu, avšak nie je tomu tak. Technici dostali voľnú ruku a s dizajnom začali úplne od začiatku, výsledkom ich práce však bol takmer rovnaký tvar, aký mal aj americký Raketoplán.

Dôvod je jednoduchý – tvar Raketoplánu je ten najideálnejší vzhľadom na technické požiadavky a parametre a keďže sovietski inžinieri chceli dosiahnuť rovnaké schopnosti systému, dospeli k veľmi podobnému dizajnu. Napriek tomu však ide o zásadne odlišný prístup a odborníci sa s odstupom času zhodujú, že sovietsky bol lepší.

Zásadným rozdielom je motorizácia – kým Raketoplán mal na palube komplexný systém troch vodíkových motorov RS-25, hlavné motory systému Buran sa nachádzali na nosnej rakete Energija. Celková motorizácia Buranu pozostáva z dvoch hlavných motorov pre úpravu obežnej dráhy, každý s ťahom 90 kN, 38 riadiacich motorov s ťahom 4 kN, 8 motorov pre presnú úpravu orientácie s ťahom 200 N a štyri núdzové motory na pevné palivo, každý s ťahom 28 kN, informuje web buran.ru.

Orbitálne manévrovacie motory 17D12 majú na starosti korekciu obežnej dráhy a medziorbitálne prechody. Ich špecifický impulz je 362 s a tlak v spaľovacej komore 78 bar. Tryska je vyrobená z nióbovej zliatiny valcovaním bez zvárania a dostredivá turbína pracuje pri teplote približne 460 C°.

Zobraziť celú galériu (4)
Buran a jeho rozloženie motorov a trysiek. Zdroj: buran.ru

Väčší náklad, väčšia posádka a úspešný prvý let

Buran zažil svoj prvý orbitálny let 15. novembra 1988. Trval 3 hodiny, 25 minút a 22 sekúnd a skončil úspechom. Okrem toho, že šlo o jediný let Buranu, do histórie sa zapísal aj ako jediný orbitálny let raketoplánu bez posádky. Naplánovaných bolo niekoľko ďalších letov napríklad raketoplánu Ptička (druhý raketoplán typu Buran) alebo druhý orbitálny let Buranu, ktorý mal trvať až dvadsať dní. V roku 1994 mal dokonca letieť aj v poradí tretí raketoplán typu Buran, po prvý raz už aj s posádkou.

Narozdiel od šialenej a uponáhľanej sovietskej mesačnej rakety N1 však šlo o reálne a splniteľné ciele, projektu sa darilo a Ptička sa navyše blížila k dokončeniu, chýbali len záverečné práce. Program Buran však utrpel veľké rany počas rozpadu Sovietskeho zväzu a v roku 1993 bol nakoniec ukončený úplne. Historický Buran odpočíval v hangári až do roku 2002, kedy sa zrútila strecha a spolu so sovietskym raketoplánom zabila osem pracovníkov, čím tragicky navždy zapečatila jeho osud.

Buran mal pritom potenciál stať sa skutočne úspešným a jedinečným. Americký Raketoplán lietal až do roku 2011, Buran mohol lietať vďaka niektorým svojim výhodám ešte dlhšie. Ak vezmeme do úvahy potenciálne vylepšenia a vývoj v priebehu času, možno by sme ho vídali dokonca i dnes.

Na palube uniesol až 30 000 kg nákladu, čo viac než jeho americký protivník. Posádka mala pozostávať z desiatich členov, oproti siedmym. Jeho parametre a schopnosti sa síce nelíšili veľkými číslami, avšak líšili sa takmer všetky a to kladne.

Raketoplán Buran a jeho nákladový priestor. Zdroj: buran.ru

Energija – raketa, ktorá spravila zo sovietskeho raketoplánu univerzálny systém

Srdcom raketoplánu Buran sa stala raketa Energija, ktorá pozostávala z centrálneho nosiča a štyroch prídavných nosičov Zenit. V tomto prípade však využívali aj prídavné nosiče motory na tekuté palivo, narozdiel od obrovských nosičov na pevné palivo amerického brata. Konkrétne každý nosič Zenit využíval jeden najsilnejší raketový motor na svete – RD-170. Jeden takýto motor produkoval ťah až 7250 kN, avšak skladal sa zo štyroch spaľovacích komôr a štyroch trysiek, čo sa dá teoreticky považovať za štyri jednotlivé motory.

Centrálny nosič poháňali štyri motory RD-0120, z ktorých každý vyvíjal ťah 1517 kN a podobne ako motory RS-25 amerického Raketoplánu spaľovali tekutý vodík a kyslík. Azda najväčšou výhodou Energije mala byť jej univerzálnosť. Kým Raketoplán USA a celý jeho systém mohli letieť len spolu, Energija dokázala fungovať aj v konfigurácii Energija-Poljus.

Zobraziť celú galériu (4)
Motory rakety Energia. Zdroj: buran-energia.com

Energija v tejto konfigurácii namiesto raketoplánu niesla na svojom chrbte kozmickú loď Poljus s hmotnosťou 80 000 kg a megawattovým CO2 laserom pôvodne vyvinutým pre lietadlo Beriev A-60. Energija tým pádom v konfigurácií s loďou Poljus slúžila len ako armádny transport ničivej zbrane, pomocou ktorej chcel Sovietsky zväz zneškodňovať orbitálne ciele.

Niesť mohla laserový systém Skif alebo raketový systém Kaskad pre ničenie cieľov vo vyšších obežných dráhach.

Počas prvého letu 15. mája 1987 vyniesla Energija do vesmíru práve systém Skif. Zo strany rakety šlo o úspech, avšak systém Skif zlyhal a opätovne vstúpil do atmosféry. Známy expert na ruskú kozmonautiku, Maxim Vadislavovič Tarasenko, sa na margo zlyhania vyjadril nasledovne: „Keďže sa Skif nedostal na obežnú dráhu, americký program SDI nedostal silný impulz pre svoju expanziu,“ (SDI – Strategická obranná iniciatíva, prezývaná tiež program Star Wars). Jeho zlyhanie tak podľa Tarasenka zachránilo mier.

Parametre rakety Energija:

Výška 58,765 m
Priemer centrálneho nosiča 7,75 m
Vzletová hmotnosť 2400 t
Kapacita nákladu 100 t (na nízku obežnú dráhu Zeme)
Ťah centrálneho nosiča 5800 kN
Ťah prídavných nosičov Zenit 29 000 kN
Palivo prídavných nosičov RP-1 a tekutý kyslík
Výška prídavných nosičov 39,46 m
Úmysly oživenia programu Buran

Nad privedením programu Buran naspäť k životu premýšľali odborníci niekoľkokrát, najmä po katastrofe Raketoplánu Columbia. Z celého sovietskeho raketoplánua jeho nosnej rakety však už vtedy neexistovalo takmer nič a opäť dostať program do stavu schopného letu bolo pre Ruskú federáciu pridrahé.

Zvyšné kusy nedokončených vozidiel odpočívajú v starom hangári v Kazachstane, informuje CNN. Pomerne nedávno nás opustil aj konštruktér Jevgenij Mikrin, pod ktorého vedením vyvinuli softvér na riadenie pohonného systému Buranu.

Zobraziť celú galériu (4)
Systém Dream Chaser podobný raketoplánu. Zdroj: SNC

Najbližšie, čo je dnes k raketoplánom ako Buran, je len Dream Chaser, ktorý je ešte vždy vo vývoji a čaká na svoj prvý let. Ide síce o menšie vozidlo, avšak niet sa čomu čudovať. Raketoplán NASA sa ukázal ako predražený, rizikový a len málokto chce s podobným systémom opäť riskovať.

Potreba pre systémy tohto typu je v podstate preč, pretože nastala éra znovupoužiteľných rakiet, ktoré sa neustále zlepšujú, rastú a lacnejú. Hlavným cieľom raketoplánov mala byť ich schopnosť opakovateľného použitia. Buran príležitosť nedostal a Raketoplán NASA nielenže ceny vynesenia nákladu na obežnú dráhu neznížil, ukázalo sa dokonca, že je ešte drahší.

Opakovateľné použitie však dnes úspešne využívajú pokrokové rakety firmy SpaceX, z ktorých niektoré leteli už takmer desať krát a reálne znížili náklady na vesmírne lety. Skutočnou revolúciou sa však stane až ich raketa Starship so schopnosťou opakovaného použitia oboch stupňov, vysokou nosnosťou a najväčším nákladným priestorom zo všetkých rakiet, až 1 100 m3. Pomocou tejto rakety majú ľudia hromadne kolonizovať Mars a podstúpiť tak azda najväčší projekt a ľudské úsilie, aké sme kedy vynaložili. Buran je preč, ale ľudstvo naďalej napreduje a hviezd sa nechce vzdať.

Pošli nám TIP na článok



Vesmír a veda