Hoci mnoho zákutí vesmíru zostáva neprebádaných, za posledné desiatky rokov sa vedcom z celého sveta podarilo zhromaždiť množstvo zaujímavých informácií o tomto tajomnom a chladnom mieste plnom astronomických objektov všetkých tvarov a rozmerov. Niektoré zistenia o vesmíre sú však zvláštnejšie ako iné. Prinášame 5 pozoruhodných faktov o vesmíre, ktoré ťa určite prekvapia

1. Zo supernovy do našich zubov

To, že je vesmír plný nepredstaviteľných a v mnohých smeroch extrémnych udalostí, snáď netreba ani pripomínať. Veď len ukončenie životného cyklu hviezd je sprevádzané explozívnou udalosťou nazývanou supernova. Lenže nie je supernova ako supernova. Každý druh supernovy je svojimi charakteristickými črtami unikátny. V snahe porozumieť výbuchom supernov vedci na základe rôznych chemických prvkov prezentujúcich sa v ich centre klasifikovali niekoľko typov supernov.

Ilustračné zobrazenie supernovy SN 2019ehk / Zdroj: Aaron M. Geller / Northwestern University

Jedným z extrémne vzácnych typov supernov sú aj supernovy bohaté na vápnik. Presnejšie ide o podtriedu supernov, respektíve zvláštnu skupinu supernov, bohatých na vápnik bez ďalších významných podpisov iných prvkov, čím sa nápadne podobajú na supernovy typu Ib a Ic.

Čo sa týka samotnej povahy výbuchov supernov bohatých na vápnik, presný mechanizmus zatiaľ nepoznáme, vie sa len, že zrejme bude odlišný od výbuchov typu Ib a Ic, za ktorými stoja pravdepodobne tzv. Wolf-Rayetove hviezdy, hmotné hviezdy so silným hviezdnym vetrom.

Na tajomnosti pridáva aj fakt, že ešte donedávna sme ich poznali iba 15. Prelom v tejto oblasti však nastal minulý rok vďaka štúdii publikovanej v žurnále The Astrophysical Journal, kde sa medzinárodná skupina vedcov z 15 krajín sveta postarala o prekvapivé výsledky. Výskum ukázal, že supernovy bohaté na vápnik začínajú ako kompaktné hviezdy, ktoré rýchlo strácajú hmotu, čím uvoľňujú vonkajšiu vrstvu plynu, s ktorou sa vybuchujúce materiály neskôr zrážajú.

Predmetnú a na vápnik bohatú supernovu SN 2019ehk sa podarilo detegovať amatérskemu astronómovi ešte v apríli 2019 vo vzdialenosti 55 miliónov svetelných rokov od Zeme. Neskôr odborníci spozorovali záplavu vysokoenergetických röntgenových lúčov prúdiacich z hviezdy a narážajúcich do vonkajšieho plynného obalu.

To vytváralo extrémne vysokú teplotu a tlak, čo viedlo k jadrovej reakcii vytvárajúcej vápnik. Podľa dostupných informácií sa horúca hviezda snaží explóziu ochladiť a emisie vápnika sú účinným spôsobom, ako tak urobiť. Emitovaný vápnik hrá potom dôležitú úlohu pri formovaní planetárnych systémov a dostáva sa aj do našich tiel. Viac o tejto supernove a priebehu pozorovania nájdeš na tomto odkaze.

2. Pravda o šírení zvuku vo vesmíre

Vďaka starším hollywoodskym filmom a trhákom má veľa ľudí mylnú predstavu o šírení zvuku vo vesmíre. Práve vo filmoch možno často sledovať, ako je vo vesmíre počuť rôzne výbuchy vesmírnych lodí, mesiacov či dokonca celých planét. Nie je to však celkom pravda. Zvuk vo vesmíre jednoducho nedokáže cestovať, nemá totiž ako. Vesmír alebo vákum nie sú zrovna optimálne prostredie pre jeho šírenie.

Pixabay

Aby sme pochopili, prečo tomu tak je, je potrebné sa pozrieť na to, čo zvuk vôbec predstavuje. Zvuk je definovaný ako mechanické vlnenie v látkovom prostredí, ktoré je schopné v ľudskom uchu vyvolať sluchový vnem. Širšom zmysle by to mohlo byť aj každé vlnenie mimo tohto rozsahu ako napr. ultrazvuk či infrazvuk.

Môžeme teda povedať, že zvuk je mechanické vlnenie spôsobené kmitaním hmoty, ktorá toto kmitanie odovzdáva hmotným časticiam nachádzajúcim sa v médiu, ktoré ho obklopuje (plyn, kvapalina, pevná látka). Z tohto dôvodu platí, že čím je médium pevnejšie, tým rýchlejšie sa v ňom šíri zvuk.

Podľa najnovších poznatkov je najvyššia možná rýchlosť šírenie zvuku až 36 km/s v tuhom atómovom vodíku, čo je dvakrát viac ako sme si doposiaľ mysleli (diamant 18 km/s).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že vzduch sa vo vákuu, či vo vesmíre jednoducho nedokáže šíriť, pretože vákuum / medzihviezdny priestor, ktorý sa považuje za vákuum, neobsahuje žiadne hmotné častice. Prípadne sa ich v medzihviezdnom priestore nachádza iba veľmi málo a sú natoľko vzdialené, že sa navzájom nikdy nezrazia, takže zvuk medzi nimi nemôže prechádzať, upozorňuje portál HowStuffWorks.

3. Výrobňa alkoholu

Ako sme už spomínali, vesmír je plný podivných a zvláštnych objektov, o akých sa nám ani len nesnívalo. Vedel si však, že si vesmír vyrába aj svoj vlastný alkohol?

Vo vzdialenosti približne 390 svetelných rokov od centra Mliečnej dráhy a 25 000 svetelných rokov od Zeme sa nachádza jedno z najväčších molekulárnych mračien v našej galaxii. Reč je o obrovskom molekulárnom mraku plnom prachu a plynu s názvom Sagittarius B2 (Sgr B2) rozprestierajúcom sa na vzdialenosť až 150 svetelných rokov.

Ani to, ani jeho hmotnosť, ktorá až 3-milionkrát prekonáva hmotnosť Slnka však nie sú dôvodom, prečo je Sgr B2 tak populárny. Nejde o žiadneho nováčika vo vesmírnej sfére, veď ho NASA na svojom blogu opisovala už v roku 2013 či portál Phys v roku 2017.

Tak nesmierne zaujímavým ho robí jeho vnútorná štruktúra. Mrak sa skladá z rôznych druhov zložitých molekúl, pričom medzi tie najzaujímavejšie jednoznačne patrí etanol, vinylalkohol a metanol.

Zistenia astronómov naznačujú, že v oblaku sa nachádza až 1027 litrov molekúl metanolu a etanolu, čo ho robí najväčšou známou zásobárňou alkoholu v našej galaxii. Je ho tam teda podstatne viac ako vody na našej planéte (1,26018).

Čo je však ešte zaujímavejšie, v mraku bol detegovaný aj ester, etylformiát, čiže hlavný predchodca aminokyselín. Etylformiát je ale tiež zložka, ktorá prispieva k chuti malín a vonia ako rum. Ak teda rum s príchuťou malín patrí medzi tvoje obľúbené nápoje, asi vieš, kam by mal smerovať tvoj najbližší výlet.

Ani táto destinácia plná alkoholu zdarma však nie je bez chýb. Okrem uvedených a rôznych ďalších molekúl sa tam totiž nachádza aj propylkyanid, čo je jedna z najsmrteľnejších zlúčením a jedna z najväčších molekúl objavených v hlbokom vesmíre.

4. Galaktický rok

Rovnako ako mesiace krúžia okolo planét a planéty okolo hviezd, aj hviezdy majú svoj centrálny bod, okolo ktorého sa pohybujú. Výnimkou nie je ani Slnko, ktoré obieha ako aj ďalšie hviezdy v Mliečnej dráhe okolo galaktického centra.

To sa podľa najnovších štúdii nachádza o niečo bližšie než uvádzajú oficiálne listiny a navyše aj celá slnečná sústava sa pohybuje väčšou rýchlosťou. Konkrétne sa od stredu našej galaxie nachádza 25 800 svetelných rokov, čo je takmer o 1000 svetelných rokov bližšie ako uvádzajú oficiálne štatistiky.

Pixabay

Vďaka tejto štúdii bola upravená aj rýchlosť pohybu slnečnej sústavy okolo stredu našej galaxie, kde sa nachádza monštruózna čierna diera Sagittarius A* na 227 km/s z pôvodných 220 km/s.

Vzhľadom na tieto vzdialenosti a rýchlosť pohybu slnečnej sústavy možno stanoviť dĺžku galaktického roku, čo je doba, ktorú potrebuje Slnko na jeden obeh okolo srdca Mliečnej dráhy.

Dĺžka tejto doby je stanovená na 225 až 250 miliónov pozemských rokov, čiže pred približne 61 galaktickými rokmi došlo k Veľkému tresku, pred 54 galaktickými rokmi vznikla Mliečna dráha, pred 16 vznikol život na Zemi a pred 0,2 galaktickými rokmi došlo k vymieraniu na konci kriedy.

Ak sa zaujímaš aj o budúcnosť, napríklad za 22 galaktických rokov dôjde k zrážke Mliečnej dráhy s galaxiou Androméda, o 25 galaktických rokov nám dá Slnko večné zbohom a zmení sa na bieleho trpaslíka a za 2000 galaktických rokov sa všetkých 47 galaxií Miestnej skupiny zrazia do jednej gigantickej galaxie.

V tomto príbehu zohrávajú určitú rolu aj naše najdôležitejšie kozmické sondy v histórii. Nimi sú už legendárne sondy Voyager, ktoré so sebou nesú cenný náklad v podobe Zlatých platní, na ktorých sú zaznamenané rôzne zvuky a obrazy vykresľujúce rozmanitosť života na Zemi. Zlatá platňa má slúžiť ako „pozdrav“ v prípade, že by ju objavila vzdialená mimozemská civilizácia.

Podľa vedcov by Zlaté platne na Voyageroch mali vydržať ešte najmenej 2 galaktické roky, čo sa zhoduje približne s časovým obdobím, kedy na Zemi zanikne budúci superkontintent. Pri troche šťastia by však mohli vydržať až 25 galaktických rokov, pričom by z nepredstaviteľne veľkej vzdialenosti mohli „pozorovať“ zánik našej centrálnej hviezdy.

5. Najväčší známy asteroid

Hoci najväčší asteroid 2001 FO32, ktorý sa v roku 2021 priblíži k Zemi, je obrovský kus vesmírnej horniny a s priemerom až 1714 km je väčší než 97 % asteroidov, oproti najväčšiemu známemu asteroidu je ničím. Tým najväčším je už dobre známy Ceres, v poslednej dobe označovaný tiež ako trpasličia planéta. (Ceres je súčasne najväčší známy asteroid a jediná uznaná trpasličia planéta vo vnútri obežnej dráhy Neptúnu).

Trpasličia planéta Ceres / Zdroj: NASA

Ceres sa nachádza medzi dráhami Marsu a Jupitera, v tzv. oblasti hlavného pásma planétok. Nie je zrejme žiadnym prekvapením, že vzhľadom na svoju veľkosť 939,4 ± 0,2 km predstavuje 30 až 50 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútornej časti slnečnej sústavy.

Podľa najnovších zistení je Ceres aj domovom obrovského podpovrchového oceánu. Výskumy naznačujú, že jeho zdrojom je podpovrchová nádrž soľanky, alebo vodného roztoku soli, ktorá je hlboká 40 kilometrov a široká stovky kilometrov.

Stret s týmto asteroidom by sme rozhodne zažiť nechceli, obzvlášť po tom, ako simulované cvičenia NASA opäť raz preukázali, že na stret s asteroidom nie sme vôbec pripravení. Veď len 11 až 81 kilometrov veľký asteroid, ktorý sa s našou planétou stretol pred 66 miliónmi rokov a zanechal po sebe 150 km široký kráter Chicxulub, vyhubil 75 % života. Pokiaľ ťa tento kráter, ale i celá situácia zaujíma, určite odporúčame prečítať si článok na tomto odkaze.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

Články, ktoré hýbu svetom