Pred 790 000 rokmi na Zem dopadol obrovský meteorit s priemerom takmer dvoch kilometrov. O jeho dopade doteraz existovali len nepriame dôkazy, no najnovšia štúdia zrejme našla skutočné miesto dopadu.

Toto je Buran, sovietska „kópia“ Raketoplánu. Bol však lepší a s najsilnejším motorom sveta, čo sa s ním stalo?

Prelomová metóda je na svete: Vedci premenili vzduch na čisté palivo. Ako funguje?

Máme plán na získavanie energie z čiernej diery. Pomôže nám prežiť v mŕtvom vesmíre

Katastrofa obrovských rozmerov. Aj takto sa dá popísať dopad obrovského meteoritu, ktorý na Zem dopadol pred 790 000 rokov. Doteraz sa o jeho dopade viedli polemiky a uvádzali len nepriame dôkazy. Ako informuje portál CNN, vedci ale vo svojej najnovšej štúdii uverejnenej v žurnále Proceedings of the National Academy of Sciences uviedli viacero dôkazov, ktoré dopad potvrdzujú a hlavne lokalizujú.

Vodítkom ku každému kráteru sú tektity

Podľa štúdie mal meteorit s približným priemerom 2 kilometrov dopadnúť na Zem s takou silou, že trosky po jeho dopade boli vymrštené a roztrúsené po celej Ázii, Austrálii a Antarktíde. Prvé stopy vedúce k miestu nárazu vedci identifikovali na základe takzvaných tektitov. Ide o malé štrkovité sklené útvary, ktoré nesú známky tavenia.

Vedci sa domnievajú, že tektity sú tvorené zo zemského materiálu, ktorý sa po dopade meteoritu roztavil a následne bol vymrštený späť do atmosféry. Samotné tektity vo veku od 790 000 do 35,5 milióna rokov boli objavené po celej Zemi v oblastiach, ktoré sa nazývajú aj roztrúsené alebo pádové polia.

„Ich existencia znamená, že dopadajúci meteorit bol taký veľký a jeho rýchlosť tak vysoká, že dokázal roztaviť horniny, ktoré zasiahol,“ povedal pre CNN profesor Kerry Sieh, hlavný vyšetrovateľ Singapurského Zemského observatória a jeden z autorov štúdie.

Doposiaľ vedci dokázali približne určiť pre každé pádové polia zdrojový kráter okrem jedného – takzvaného Australoázijského poľa. Rozprestiera sa od južnej Číny po južnú Austráliu a je najväčším známym tektitovým poľom pokrývajúcim asi 10 % zemského povrchu. Jeho zdrojový kráter sa doposiaľ nedarilo odhaliť, nakoľko z dôkazov vyplýva, že bol doteraz ukrytý pod lávou.

4 dôkazy, ktoré jasne naznačujú miesto dopadu

Ako ďalej objasňuje portál Phys, prvá línia dôkazov zahŕňala geochémiu tektitov v blízkosti Bolavenského sopečného poľa v Laose. Druhá línia zahŕňala geologické mapovanie a datovanie čadičových láv, ktoré existovali pred a po čase nárazu, čo ukázalo, že v čase nárazu došlo k ich zmene. Ďalšia línia dôkazov zas pochádzala z gravitačných meraní, ktoré tím uskutočnil v Bolavenskom sopečnom poli.

Vedci takto našli anomáliu, ktorá naznačuje prítomnosť kráteru o veľkosti 13 až 17 kilometrov. Posledný dôkaz pochádza z toho, čo tím vedcov popisuje ako východiskovú vrstvu hrubo vrstvených pieskovcov a bahnitých balvanov. Tie sa našli 10 až 20 kilometrov od Bolavenského sopečného poľa a podľa údajov tam boli vymrštené silou dopadu meteoritu.

Vedci tak vo svojej štúdii uvádzajú, že ich štyri línie dôkazov veľmi jasne naznačujú, že miestom dopadu starovekého meteoritu bolo skutočne Bolavenské sopečné pole. Na 100 % potvrdenie teórie je však ešte potrebné urobiť niekoľko ďalších meraní. Vedci najnovšie plánujú vykonať v mieste potencionálneho dopadu niekoľko stometrový vrt, aby dokázali prítomnosť hornín súvisiacich s dopadom.