V Česku pred pár dňami otvorili v poradí už druhú vodíkovú stanicu pre osobné a nákladné vodíkové autá. Nová plnička vyrástla pri hlavnom meste Praha neďaleko rafinérie Orlen, z ktorej zároveň vodík pochádza. Projekt za milióny korún ale čelí obrovskej kritike, nakoľko ukazuje, aký nezmyselný je vodík v osobnej doprave. Na tému upozornil Michal Lukáč na sociálnej sieti Twitter.

Nová vodíková plniaca stanica stála 130 miliónov českých korún (5,49 milióna eur). Stanica dokáže za 24 hodín obslúžiť maximálne 15 vodíkových áut, čo nie je zrovna najviac. Majiteľom vodíkových áut v Čechách to ale nemusí prekážať, nakoľko u našich susedov je registrovaných iba 10 kusov vodíkových Toyota Mirai.

Každopádne, ak by sa vodíkové vozidlá začali rozširovať takým tempom akým pribúda počet batériových elektromobilov, kapacita tejto vodíkovej stanice by rozhodne nestačila a museli by pribúdať desiatky či stovky ďalších.

Bežná rýchlonabíjacia stanica na elektromobil dokáže vozidlo doplna nabiť za 30 minút či nanajvýš hodinu. V každom prípade dokáže bežná rýchlonabíjačka denne obslúžiť dvojnásobný počet elektromobilov než vodíková stanica v Prahe.

Za rovnakú sumu mohli byť stovky nabíjačiek

Zásadný rozdiel je však v cene. Lukas Hatas, prezident českej asociácie elektromobilistov, v komentároch pod príspevkom k otvoreniu plniacej stanice uviedol, že za rovnakú cenu, teda takmer 5,5 milióna eur, by sa dalo postaviť celkom 100 nabíjacích staníc s výkonom 150 kW, ktoré by dokázali obslúžiť až 25 000 elektromobilov.

Rovnaká suma by tiež vystačila na vybudovanie 3 000 pomalších nabíjačiek na parkoviskách pred sídliskami, ktoré by obslúžili až 30 000 elektromobilov. Kapacita jednej takejto vodíkovej stanice vystačí na zhruba 200 vodíkových áut, nakoľko sa predpokladá, že vodíkové auto netankuje každý deň rovnako, ako sa každý deň nenabíja ani elektromobil.

Kapacita a cena vodíkovej stanice nie je jediným tŕňom. Vodík totiž pochádza z neďalekej rafinérie a tak sa nedá hovoriť o ekologickom „zelenom“ či „modrom“ vodíku, ale ide o menej ekologický „sivý“ vodík. Ak má byť jazda vodíkovým autom stopercentne bezemisná, takéto auto musí tankovať výhradne zelený vodík, ktorý sa vyrába elektrolýzou za pomoci elektriny.

Na záver tu máme cenu vodíka, ktorý sa predáva za 278 korún (11,75 €) za kilogram. Toyota Mirai má priemernú papierovú spotrebu 0,89 kg/100 km. V reálnych podmienkach teda môžeme počítať so spotrebou 1 kg/100 km. Sto kilometrov jazdy vodíkovým autom teda stojí viac než 100 km jazdy benzínovým či naftovým vozidlom.

V porovnaní s batériovým elektromobilom je to napokon niekoľkonásobne drahšie a to aj v prípade, ak by majiteľ nabíjal vodíkové auto výhradne na verejných nabíjačkách. V prípade verejného AC nabíjania stojí 1 kWh energie zhruba 0,20 €. So spotrebou 20 kWh/100 km by stálo 100 km jazdy rovné 4 €.

Názory na vodík sú medzi odborníkmi rôzne

Ako pri elektromobiloch, aj pri vodíkových autách sa ľudia delia na dve skupiny. Jedna ho podporuje a vidí v ňom budúcnosť, druhá ho úplne zatracuje.

Odporcom vodíkového pohonu v osobnej doprave je napríklad bývalý šéf VW, Herbert Diess, ktorý tvrdí, že tieto autá nie sú vôbec natoľko ekologické ako elektromobily. Ku kritikom pohonu sa už dlhodobo radí aj Elon Musk, ktorý ešte pred pár rokmi potvrdil svoj negatívny postoj voči vodíku.

Reportérom z Automotive News predniesol svoju kritiku už pred 6 rokmi, kedy na otázku vodíkového pohonu povedal: „Nechcem sa zatiahnuť do debaty o vodíkových článkoch, pretože si myslím, že sú extrémne hlúpe. Je príliš zložité vyrobiť vodík, uložiť ho a využiť v aute. Vodík nie je zdrojom energie,“ vyjadril sa Musk pre Automotive News v roku 2016.

Nie príliš pozitívny postoj k vodíkovým technológiám v osobnej doprave zastáva aj Peter Badík, riaditeľ spoločnosti GreenWay Slovensko, ktorý sa v rozhovore pre FonTech.sk vyjadril nasledovne:

„Vodíkové technológie by si už na trhu mohli nájsť svoje miesto, no môj názor je, že pri osobnej doprave je vodík taktiež neefektívny. Celý proces premeny vodíka, teda jeho energie na kinetickú energiu, dosahuje pri vodíku veľmi nešťastný pomer. Vodík totiž treba vyrobiť, dopraviť na čerpaciu stanicu a pri všetkých týchto úkonoch dochádza k stratám.

Ďalším faktorom pri vodíku je jeho samotná výroba. Drvivá väčšina vodíka sa aktuálne vyrába zo zemného plynu, čo nie je cesta, ktorou by sme chceli ísť. Ak by sme chceli jazdiť na takýto vodík, to rovno môžeme jazdiť na zemný plyn, pretože pri premene plynu na vodík taktiež dochádza k stratám. Ak sa na to pozrieme zo širšieho hľadiska, zistíme, že vodíkové auto dosahuje rovnakú energetickú efektívnosť, ako klasický spaľovák.

Druhým problémom je samotná infraštruktúra. Ak by sme chceli s vodíkovými autami jazdiť rovnako komfortne ako so spaľovákmi, museli by sme zreplikovať starý systém čerpacích staníc, a teda každú jednu stanicu na benzín a naftu nahradiť stanicou na vodík.“

A hoci aj najväčšie osobnosti automobilového priemyslu odsudzujú vodík v osobnej doprave, v istom uhle pohľadu môže ísť o zaujímavého „konkurenta“ pre elektrický pohon. Potvrdzujú to napríklad aj slová Ing. Pavola Šutora, predsedu Technologického inštitútu obnoviteľných zdrojov energie, ktorý sa v rozhovore pre FonTech.sk na túto tému vyjadril nasledovne:

„Úprimne si nemyslím, že vodík v osobnej doprave predbehne elektromobily. Myslím si ale, že bude silným paralelným ekologickým smerom, dopĺňať sa a zároveň bojovať o zákazníka s elektromobilmi, čo je v konečnom dôsledku pre koncového zákazníka dobré riešenie. Vodík sa uplatní v odvetviach mobility, kde to bude pre batériový elektromobil zložitejšie.“