Máloktoré stroje sú schopné požierať svoju zásobu palivo tak intenzívne a produkovať pri tom tak veľké množstvo energie, ako raketové motory. Tie môžu byť pomerne malé, porovnateľné s motorovou pílou, ale aj gigantické a veľkostne porovnateľné skôr s autom. Spoločnú majú ale ohromnú spotrebu paliva, ktoré je nesmierne dôležitou premennou pri vývoji a konštrukcii rakiet – či už mieria na obežnú dráhu, k Mesiacu, Marsu alebo len tesne nad Kármánovu hranicu.

S palivami pre tieto majestátne stroje ľudstvo experimentuje prakticky už od ich vzniku, avšak odkedy sme začali lietať do vesmíru, pomerne stabilne sme sa spoliehali na štyri druhy palív. Dve z nich, vodík a rafinovaný letecký benzín označovaný ako RP-1, sú spaľované v kombinácii s kyslíkom. Vo veľkom sa používali a do istej miery stále používajú takzvané hypergolické palivá, ktoré sú efektívne, ale zároveň toxické a extrémne horľavé. V poslednom rade sú tu tuhé palivá, ktorým sme sa v minulosti venovali v samostatnom článku.

Na scénu však tretie tisícročie prináša úplne nový štandard v podobe metánu, s ktorým síce už raketoví inžinieri pred niekoľkými desaťročiami experimentovali, avšak nikdy sa nijak významnejšie neujal. To sa však už definitívne zmenilo a rakety začínajú naplno ťažiť z výhod, ktoré so sebou metánové motory prinášajú.

Vyrobíme ho aj na Mesiaci a na Marse

Každé palivo so sebou prináša vlastné výhody a nevýhody. Kým vodík je nesmierne energetický a ponúka veľmi vysoký merný impulz, v porovnaní s RP-1, ktorý používajú napríklad rakety Falcon 9, má veľmi nízku hustotu. Vodík je zároveň známy pre časté úniky a komplikovanejšie skladovanie.

Čítaj viac z kategórie: Vesmír a veda