Aj napriek obrovskému pokroku vedy v posledných dekádach existuje stále množstvo nejasností, ktoré ani najbystrejšie mozgy sveta nedokážu objasniť.

Všetko je veľká holografická projekcia

Stále totiž platí, že bez ohľadu na to, ako elegantnú a presvedčivú teóriu dokážeš vymyslieť, posledné slovo majú vždy experimentálne dôkazy. Tých je však málo a neraz sa od seba líšia.

Známe grafické znázornenie počiatku nášho vesmíru znázorňujúce expanziu. NASA / WMAP

Zatiaľ čo jedna skupina vedcov tvrdí, že vesmír má tvar deravej šišky, iní si myslia, že všetko okolo nás je počítačová simulácia. Existuje však ešte jedna relatívne exotická možnosť a to, že náš vesmír predstavuje hologram.

Nejde však o žiadnu novú myšlienku. Táto hypotéza má svoje korene ešte v 90. rokoch 20. storočia a ako prvý s ňou prišiel nositeľ Nobelovej ceny Gerard Hooft, no presnejšiu interpretáciu holografického princípu priniesol až Leonard Susskind, fyzik, ktorý sa výrazným spôsobom podieľal na teórii strún.

Vesmír, samozrejme, nie je hologram, ale mohol by fungovať veľmi podobne. Obaja zmieňovaní páni v podstate nastolili veľmi nevšednú myšlienku, podľa ktorej sa procesy, ktoré bežne pozorujeme v našom trojrozmernom svete, môžu byť akýmisi holografickými projekciami fyzikálnych procesov odohrávajúcich sa na veľmi vzdialenom dvojrozmernom priestore.

„Trojrozmerný svet bežných zážitkov – vesmír zaplnený galaxiami, hviezdami, planétami, domami, balvanmi a ľuďmi – je hologram, obraz reality zakódovaný na vzdialenom dvojrozmernom povrchu,“ uvádza Susskind vo svojej knihe Vojna o čierne diery.

Hoci nejde o príklad klasického hologramu, možno si túto skutočnosť predstaviť ako sledovanie 3D filmu, ktorý nám dáva ilúziu trojrozmerných objektov. V skutočnosti je však film premietaný na 2D plochu. Rozdiel je ale v tom, že v našom vesmíre sa týchto objektov môžeme dotýkať a „projekcia“ je pre náš „skutočná“.

Tento článok je dostupný členom Fontech PREMIUM

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú