Stále platí, že bez ohľadu na to, ako elegantnú a presvedčivú teóriu dokážeš vymyslieť, posledné slovo majú vždy experimentálne dôkazy.

Platí to rovnako pre všetky. Bez rozdielu, či ide o planétu, slnečnú sústavu, galaxiu alebo celý vesmír.

Hovorí sa, že na jednej prednáške dobre známeho vedca o astronómii, v ktorej opisoval ako Zem obieha okolo Slnka a Slnko okolo stredu našej galaxie, sa zodvihla staršia pani a sebavedomo prehlásila, že to, čo astronóm rozpráva, je hlúposť. Pretože svet je v skutočnosti plochá doska, ktorú na svojom chrbte nesie obrovská korytnačka.

Vedec sa nenechal zaskočiť a spýtal sa: „Na čom potom stojí tá korytnačka?“ Pani s úsmevom odpovedala, že „pod ňou stoja vždy ďalšie korytnačky“. Tento, alebo viac-menej podobný príbeh si mohol počuť už mnohokrát. Hoci presný pôvod tohto príbehu nie je úplne známy, odkazy na mytologické príbehy o „Korytnačke sveta“, prípadne iných tvoroch, siahajú niekoľko storočí do minulosti.

Aj keď sa nám obraz vesmíru v podobe korytnačky  môže zdať smiešny, odkiaľ vlastne pramení naša istota, že vesmír nie je iba jedna veľká korytnačka?

Ako v skutočnosti vyzerá vesmír?

S istotou síce nevieme povedať, aký presný tvar má vesmír, máme však mnoho indícií. V prvom rade –tvar vesmíru úzko súvisí so všeobecnou teóriou relativity – teórii o priestore čase a gravitácií, ktorú v rokoch 1911 až 1916 sformuloval Albert Einstein.

Zjednodušene môžeme povedať, že teória popisuje, ako hmota a energia zakrivujú časopriestor.

Známe grafické znázornenie počiatku nášho vesmíru znázorňujúce expanziu. NASA / WMAP

Všeobecná teória relativity má však celý rad fyzikálnych dôsledkov. Niektoré priamo vyplynuli z axiómov teórie, iné sme rokmi bádania objavili. Ako píše portál Space, podľa tejto Einsteinovej teórie môže byť priestor zakrivenou hmotou, v dôsledku čoho hustota vesmíru určuje jeho tvar, ako aj jeho celú budúcnosť.

V prvom rade si treba uvedomiť, že existuje obrovský rozdiel medzi pozorovateľným vesmírom a celým vesmírom. Kým ten pozorovateľný je definovaný ako guľa, v ktorej strede sa nachádza modrá planéta, s určením tvaru celého vesmíru, je to o dosť komplikovanejšie.

Pre jednoduchosť, pozorovateľný vesmír je guľová časť celého vesmíru, z ktorej k nám od Veľkého tresku stihlo doputovať aspoň nejaké to elektromagnetické žiarenie.

Podľa aktuálnych výpočtov, berúc do úvahy, že vesmír sa od prvého vyžiarenia svetla roztiahol, predstavuje polomer pozorovateľného vesmíru (až k jeho okraju) zhruba 14,3 miliárd parsekov, teda približne 46,6 miliardy svetelných rokov. Celý pozorovateľný vesmír má teda zhruba 93 miliárd svetelných rokov.

Čo by sme však videli, ak by sme dokázali nielen za tento pomyselný „okraj“, ale aj za „okraj“ celého vesmíru? Aký tvar by nadobúdal?

Tento článok je dostupný členom Fontech PREMIUM

---

Dočítať zadarmo

Prihlásiť sa Ponuka predplatného

V tomto článku sa po odomknutí dozvieš

• Čo by sme videli, ak by sme mohli preletieť za okraj vesmíru?
• Prečo hustota vesmíru určuje jeho geometriu aj osud?
• Aké rôzne tvary môže nadobúdať vesmír
• Prečo môže vesmír vyzerať ako gigantický donut?
• Čo hovoria najlepšie merania?

Po odomknutí tiež získaš

• Články bez reklám
• Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom