Za veľkými vedeckými objavmi niekedy stoja náhoda a intuícia vedca. Inak tomu nebolo ani pri penicilíne, od objavenia ktorého uplynie v sobotu 30. septembra 95 rokov.

O objavenie antibiotického lieku sa zaslúžil britský lekár, mikrobiológ a bakteriológ Alexander Fleming. Traduje sa, že k objavu z 30. septembra 1928 dopomohla aj náhoda vyplývajúca z údajnej neporiadnosti a chaotického štýlu práce nositeľa Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu z roku 1945.

Alexander Fleming sa narodil 6. augusta 1881 na farme Lochfield neďaleko mestečka Darvel v škótskom grófstve Ayrshire. V roku 1906 absolvoval Lekárku fakultu na Londýnskej univerzite pri Nemocnici St. Mary. Po skončení fakulty začal pracovať v univerzitnom laboratóriu, kde sa venoval očkovacím vakcínam a imunológii.

Prvú svetovú vojnu prežil Fleming ako lekár na západe Francúzska. Tam sa stretol s javom, že hlboké rany vojakov sa niekedy vyliečili, aj keď neboli dezinfikované. Usúdil, že ľudské telo produkuje látku, ktorá pomáha telu v boji proti baktériám. V roku 1921, už po návrate do laboratória, izoloval z telesných tekutín látku lyzozým, ničiacu určité druhy baktérií.

V roku 1928 ho vymenovali vo veku 47 rokov za profesora a v septembri toho istého roku priniesol svetu objav penicilínu. Stalo sa to po jeho návrate z dovolenky do laboratória 30. septembra 1928. Na neumytých miskách s kultiváciami stafylokokov, si všimol zelenkastú pleseň, v ktorej okolí už stafylokoky ďalej nerástli. Z toho usúdil, že pleseň zadržiava vývoj baktérií. Na základe ďalších experimentov zistil, že pleseň (penicillium notatum), produkuje substanciu, ktorá usmrcuje baktérie a nazval ju penicilín.

Vo februári 1929 poznatky Fleming po ďalšom dôkladnom overovaní uverejnil v časopise British Journal of Experimental Pathology. V článku prezentoval objavenie penicilínu, liečivého prostriedku proti množstvu infekčných ochorení – hnisavých, pľúcnych a mozgových zápalov. Na ďalšie pokusy bola potrebná väčšia zásoba čistého penicilínu. S jeho výrobou boli spojené problémy a tak sa zdalo, že objav zapadne prachom.

V roku 1938 sa našťastie začali penicilínu venovať britskí vedci Ernst Boris Chain (pôvodom Nemec) a Howard Walter Florey (pôvodom Austrálčan), ktorí v roku 1941 odcestovali do Spojených štátov amerických, kde získali podporu na zabezpečenie výroby penicilínu vo veľkom množstve. Nový liek klinicky testovali na ľuďoch a v roku 1944 sa začalo s jeho priemyselnou výrobou. Penicilín sa stal prevratom v liečbe mnohých bakteriálnych ochorení a zachránil aj tisícky ľudských životov na bojiskách druhej svetovej vojny.

Ocenením pre všetkých troch vedcov – Fleminga, Chaina a Floreya – bola Nobelova cena za fyziológiu a medicínu, ktorú získali v roku 1945 za objavenie penicilínu a jeho liečivého pôsobenia pri rôznych infekčných ochoreniach. Rok predtým Fleminga povýšili do šľachtického stavu.

Sir Alexander Fleming, ktorý zvykol hovorievať, že penicilín stvorila príroda a on ho iba objavil, zomrel 11. marca 1955 v Londýne vo veku 73 rokov.

Reči o tom, že roztržitý Fleming mal chaotický štýl práce a neuvedomoval si význam svojho objavu (penicilínu) sa rozhodol preskúmať v roku 2002 britský mikrobiológ Milton Wainwright. Preštudoval si Flemingove zápisky a v odbornom časopise Perspectives of Biology and Medicine zverejnil hodnotiaci článok. Zo zápiskov podľa neho vyplýva, že Fleming sa práci na vývoji penicilínu plne venoval. Pätnásť rokov pokračoval vo výskume, vyvíjal testy a pracoval aj s bakteriofágmi, požieračmi mikróbov.