Astronómovia z celého sveta už desiatky rokov intenzívne pátrajú po iných obývateľných svetoch.

Doposiaľ sa však zameriavali najmä na planéty v tzv. obývateľnej zóne, v ktorej planéty nie sú ani príliš horúce, ani príliš chladné na to, aby sa na ich povrchu mohla nachádzať voda v kvapalnom skupenstve.

To, že sa planéty nachádzajú v tejto zóne, však ešte neznamená, že sú naozaj obývateľné. Ich atmosféra totiž nemusí byt priateľská k životu, ako ho poznáme. Na tému upozornili vedecké portály Phys a InterestingEngineering.

Teraz vedci v novej štúdii publikovanej v žurnále Astrophysical Journal Letters ukazujú, že najpravdepodobnejšími kandidátmi na obývateľné planéty sú paradoxne mladé kamenné svety plné nebezpečných materiálov.

OpenSpace/American Museum of Natural History

Tento kriticky dôležitý zdroj tepla môže poháňať konvekciu pohybu plášťa, proces vytvárajúci pomalé pohyby hmôt (hornín) v plášti a časti jadra skalnatých exoplanét.

To vedie k odplyňovaniu plášťa – primárnym zdrojom je vulkanické odplyňovanie, pri ktorom do atmosféry uniká CO2, ktoré pomáha zohrievať planétu. Bez takéhoto odplyňovania je podľa vedcov len veľmi nepravdepodobné, že by planéty disponovali klímou vhodnou pre život, ako ho poznáme.

NEPREHLIADNI:
Mimozemšťania sa nám najbližších 400 000 rokov neozvú, obávajú sa vedci

Vzhľadom na to, že v priebehu času sa uvedené rádioaktívne materiály rozpadajú, staršie planéty ich majú menej, a je teda menšia pravdepodobnosť, že budú dostatočne teplé na to, aby vytvorili a udržali vhodnú klímu.

„Rádioaktívne prvky nie sú v celej galaxii rovnomerne rozmiestnené a ako planéty starnú, môžu prísť o svoje teplo, vďaka čomu sa zastaví aj odplyňovanie,“ uvádzajú autori.

Keďže rádioaktívne prvky nie sú v galaxii rozložené rovnomerným spôsobom a starším planétam dochádza teplo, čo spôsobuje zastavanie odplyňovania plášťa, vedci chceli v štúdii zistiť, v akej miere môže variácia týchto prvkov ovplyvniť exoplanéty a ich klímu.

Takýchto planét je nedostatok

Priamo a presne zmerať zloženie exoplanét so súčasnými technológiami je však takmer nemožné. Vedci ale dokážu zmerať množstvo prvkov vo hviezde spektroskopickým štúdiom toho, ako svetlo interaguje s prvkami v horných vrstvách danej hviezdy. Tieto údaje potom môžu použiť ako hrubý odhad zloženia obiehajúcich planét.

NASA/JPL-Caltech

Na základe týchto údajov z hostiteľských hviezdy potom dokázali odhadnúť, aké množstvo spomínaných rádioaktívnych prvkov sa mohlo dostať na planéty počas celej histórie Mliečnej dráhy. Z uvedeného potom dokázali odvodiť, ako dlho sú schopné planéty podporovať vulkanické odplyňovanie, ktoré ovplyvňuje klímu.

Autori jasne uvádzajú, že za nepriaznivých podmienok pri kamenných planétach o hmotnosti Zeme sú to približne 2 miliardy rokov, zatiaľ čo pri tých optimistickejších podmienkach a planétach o niečo hmotnejších ako Zem, je to až 6 miliárd rokov.

Keď sa však pozrieme na vek exoplanét, ktoré sme dokázali objaviť, veľa z nich by sme v tomto vekovom rozsahu nenašli. V skutočnosti existuje iba hŕstka systémov, ktorých planéty by mohli byť dostatočné mladé na to, aby na nich mohlo prebiehať povrchové odplyňovanie uhlíka, vysvetľujú vedci.

Odborníci teraz netrpezlivo čakajú na „ostrý“ štart teleskopu Jamesa Webba, pomocou ktorého by radi preskúmali variáciu atmosfér niektorých exoplanét.