Lacná čínska surovina mení svet. Hrozí kríza, dôsledky pocíti aj slovenské hutníctvo

V tomto texte boli použité aj materiály TASR.

Globálny oceliarsky priemysel čelí jednej z najväčších nerovnováh za posledné desaťročia. Kým výrobcovia po celom svete produkujú čoraz viac ocele, dopyt rastie len minimálne. Situáciu navyše výrazne zhoršuje prílev lacnej ocele z Číny, ktorú tamojšia vláda masívne podporuje dotáciami.

Najnovšia správa OECD upozorňuje, že svetový trh sa dostáva do neudržateľného stavu. Nadbytočné výrobné kapacity dosiahli rekordné úrovne a tlak na ceny ohrozuje výrobcov od Európy až po Ameriku. Výnimkou nie je ani Slovensko, kde hutnícky priemysel stále patrí medzi dôležité piliere ekonomiky.

Podľa Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj dosiahla globálna nadmerná kapacita výroby ocele vlani približne 640 miliónov ton. Ide o objem, ktorý predstavuje viac než tretinu celosvetového dopytu po oceli za celý rok. Organizácia zároveň odhaduje, že do roku 2028 sa tento prebytok zvýši až na 745 miliónov ton.

Problémom nie je len samotná veľkosť nadprodukcie, ale aj vývoj na strane spotreby. OECD očakáva, že globálny dopyt po oceli bude do roku 2030 rásť v priemere len o 0,9 % ročne. To znamená, že svetové hutníctvo vyrába oveľa viac, než bude trh schopný absorbovať.

Pre lepšiu predstavu, súčasná nadkapacita prevyšuje ročnú produkciu ocele v Európskej únii a Spojených štátoch dohromady. Takýto nepomer vytvára silný tlak na ceny a znižuje ziskovosť výrobcov prakticky na všetkých kontinentoch.

Čína produkuje viac, než dokáže sama spotrebovať

Kľúčovým zdrojom problému je podľa OECD Čína. Na krajinu pripadá približne 54 % všetkých nadbytočných výrobných kapacít vo svete. Peking od roku 2019 výrazne zvýšil podporu domácich oceliarní, pričom úroveň štátnych dotácií sa podľa organizácie takmer zdvojnásobila.

Dôvodom je spomalenie čínskej ekonomiky, najmä realitného sektora, ktorý dlhodobo patril medzi najväčších odberateľov ocele. Keďže domáci dopyt oslabol, výrobcovia začali vo veľkom vyvážať produkciu do zahraničia.

Práve tu vzniká konflikt s ostatnými krajinami. Veľká časť exportov sa totiž dostáva na medzinárodné trhy za ceny, ktoré konkurenti označujú za dumpingové. V praxi to znamená, že oceľ sa predáva za ceny, ktoré nezodpovedajú bežným trhovým podmienkam, často aj vďaka štátnej podpore.

Čína argumentuje, že podpora strategických odvetví je legitímnou súčasťou jej hospodárskej politiky. Európske a americké firmy však tvrdia, že takýto model deformuje konkurenciu a vytláča z trhu výrobcov, ktorí fungujú bez masívnej štátnej pomoci.

Pexels (Úprava redakcie)

Európa sa bráni, ale tlak rastie

Európska únia sa už niekoľko rokov snaží obmedziť negatívne dôsledky lacného dovozu. Využíva pritom antidumpingové opatrenia aj nový mechanizmus uhlíkového vyrovnania na hraniciach známy ako CBAM. Jeho cieľom je zabrániť tomu, aby európske firmy, ktoré musia plniť prísne ekologické pravidlá, prehrávali cenový boj s producentmi z krajín s nižšími environmentálnymi nárokmi.

Európske hutníctvo sa zároveň nachádza uprostred nákladnej transformácie. Výrobcovia investujú miliardy eur do technológií, ktoré majú znížiť emisie oxidu uhličitého. Prechod na elektrické oblúkové pece alebo využívanie vodíka však výrazne zvyšuje investičné náklady.

Práve preto sú európski producenti citliví na lacný dovoz. Ak ceny na trhu dlhodobo stláča dotovaná produkcia zo zahraničia, návratnosť týchto investícií sa stáva čoraz problematickejšou.

Dôsledky môžu pocítiť aj slovenské fabriky

Slovensko síce nepatrí medzi najväčších producentov ocele v Európe, no hutníctvo zostáva významným zamestnávateľom. Kľúčovými hráčmi sú najmä U. S. Steel Košice a Železiarne Podbrezová, na ktoré sú naviazané tisíce pracovných miest a rozsiahla sieť dodávateľov.

Ak by sa kríza v globálnom oceliarstve ďalej prehlbovala, tlak na znižovanie výroby alebo odklad investícií by sa mohol prejaviť aj v strednej Európe. O to viac, že európske podniky čelia súčasne vysokým cenám energií, nákladom na dekarbonizáciu a rastúcej konkurencii z Ázie.

Správa OECD preto nie je len ďalším varovaním o stave svetového priemyslu. Ukazuje, že budúcnosť oceliarstva bude závisieť od toho, či sa podarí nájsť rovnováhu medzi voľným obchodom, ochranou domácich výrobcov a prechodom na ekologickejšie technológie. Práve v nasledujúcich rokoch sa rozhodne, či európske hutníctvo dokáže zostať konkurencieschopné aj v ére lacnej čínskej ocele.

Čítajte viac z kategórie: Novinky