Hľadanie života na Marse vrcholí. Vedci ešte raz preskúmali slávny meteorit, výsledok ich šokoval

Mars nebol vždy len pustou červenou guľou plnou prachu, akú poznáme dnes. Pred miliardami rokov sa na jeho povrchu pravdepodobne nachádzala tečúca voda a hustá atmosféra – ideálne podmienky pre vznik primitívneho života. Dokázať, že tam skutočne niečo žilo, je však jednou z najväčších výziev modernej vedy.

Vesmírny výskum sa však čoskoro posunie na úplne novú úroveň. Už v roku 2030 sa k červenej planéte vydá európsky rover Rosalind Franklin, ktorý nesie revolučný prístroj schopný definitívne rozlúsknuť túto záhadu. Vedci z prestížnych európskych inštitúcií teraz tento kľúčový nástroj podrobili extrémnemu testu a výsledky prekvapili aj ich samotných.

Hľadanie stôp dávneho života na Marse sa nezaobíde bez precíznej chémie. Doterajšie misie síce na červenej planéte objavili organické zlúčeniny, no samotná prítomnosť uhlíka ešte neznamená, že na planéte niekedy pulzoval život. Ako vyplynulo z najnovších zistení, vedci sa preto chcú zamerať na dve mimoriadne stabilné molekuly – pristan a fytán.

Tieto uhľovodíky vznikajú na Zemi ako produkt živých organizmov a sú hlavnou zložkou ropy. Sú natoľko odolné, že v marťanských podmienkach dokážu prežiť miliardy rokov. Tajomstvo ich úspechu však spočíva v niečom inom – v ich zrkadlovom obraze.

Zrkadlo života a neživej hmoty

Tieto molekuly sú totiž takzvane chirálne. Zjednodušene to znamená, že existujú v dvoch formách, ktoré sú navzájom svojimi zrkadlovými obrazmi, podobne ako tvoja ľavá a pravá ruka. Tu prichádza tá najzaujímavejšia časť: živé organizmy produkujú takmer výlučne iba jednu z týchto foriem. Ak však organická látka vznikne bez zásahu života, čistou geochemickou cestou, obe zrkadlové formy budú zastúpené v rovnakom pomere.

Ak by sme teda na Marse našli pristan alebo fytán, kde by výrazne dominovala len jedna z dvoch foriem, mali by sme v rukách nezvratný dôkaz o niekdajšom marťanskom živote. Na tento účel vyvinuli vedci z Inštitútu Maxa Plancka pre výskum slnečnej sústavy (MPS) prístroj MOMA (Mars Organic Molecule Analyzer). Tento špičkový analyzátor bude srdcom európskeho roveru.

Prípravy na marťanskú misiu nám pripomínajú, aké zložité je skúmať vesmír okolo nás. Podobne ako pri nedávnom zistení, že doteraz sme žili v omyle a naša galaxia je oveľa väčšia, aj výskum Marsu nám neustále ukazuje, že musíme spochybňovať všetko, čo vieme, a neustále vylepšovať naše meracie prístroje.

Zaťažkávací test na slávnom meteorite

Tím odborníkov chcel otestovať citlivosť prístroja MOMA na reálnej vzorke z vesmíru. Namiesto marťanských skál však siahli po legendárnom meteorite Murchison, ktorý dopadol v Austrálii v roku 1969. Tento vesmírny pútnik je známy tým, že obsahuje bohatú zmes organických zlúčenín. Vedci očakávali, že v ňom nájdu pristan a fytán, no predpokladali, že pôjde o biologickú kontamináciu zo Zeme po jeho dopade na našu planétu.

NASA

Výsledok analýzy ich však šokoval. Prístroj MOMA odhalil, že obe formy zrkadlových molekúl sú v meteorite zastúpené v dokonale vyváženom pomere 1:1. To vylučuje, že by išlo o kontamináciu z pôdy po dopade, pretože pozemské mikróby by zanechali len jednu biologickú formu.

Ako sa tam teda tieto látky dostali? Výskumníci dospeli k záveru, že meteorit sa kontaminoval pri prechode našou atmosférou. Nachytal na seba aerosóly z prehistorického spaľovania fosílnych palív na Zemi. Tlak a teplo hlboko pod zemským povrchom totiž v rope počas miliónov rokov zmazali pôvodnú biologickú nerovnováhu a zanechali molekuly v symetrickom stave. MOMA tak preukázala neskutočnú citlivosť, keď dokázala tieto extrémne nereaktívne látky dokonale rozdeliť a analyzovať.

Sme pripravení na odhalenie storočia?

Tento úspešný test potvrdil, že rover Rosalind Franklin je hardvérovo plne pripravený na svoju historickú misiu. Ak na Marse existoval život, prístroj MOMA ho dokáže identifikovať s nevídanou presnosťou. Výskum však zároveň priniesol varovanie pre budúce misie – pozemské znečistenie ovzdušia môže skresliť výsledky analýz vesmírnych telies ešte predtým, než ich vedci stihnú preskúmať v laboratóriách.

Z môjho pohľdu je tento úspech obrovským víťazstvom pre európsku vedu. Misia ExoMars a jej rover Rosalind Franklin čelili v minulých rokoch mnohým odkladom a nečakaným komplikáciám. Skutočnosť, že európske technológie dosahujú takúto extrémnu úroveň citlivosti, však dokazuje, že Európa má plnohodnotné miesto na špici vesmírneho výskumu. Rok 2030 môže priniesť odpoveď na otázku, ktorú si ľudstvo kladie od nepamäti. A my budeme pri tom.

Čítajte viac z kategórie: Novinky