Plastový odpad nepredstavuje len enviromentálny problém pre svetové oceány a preplnené skládky. Plastové predmety sa postupne rozpadajú na mikroskopické fragmenty, čo spôsobuje, že sa dostávajú do pôdy, vody, vzduchu a aj do rôznych orgánov. Ich degradovanie predstavuje oveľa zákernejšiu hrozbu, než si odborníci pôvodne mysleli.

Dostaň Fontech do svojich Google odporúčaní

Pridať ako preferovaný zdroj Fontech, odkaz sa otvorí v novom okne

Doteraz prevládala všeobecná predstava, že miniatúrne úlomky sú voči živému organizmu chemicky nečinné a v tele pôsobia iba ako pasívna mechanická prekážka. Výskum, na ktorý upozornil portál ScienceDaily však ukázal, že biologická realita je podstatne dramatickejšia a nebezpečnejšia.

Článok pokračuje pod videom ↓

Výskumný tím z Kolumbijskej univerzity a Kalifornskej univerzity v Berkeley odhalil skrytý chemický mechanizmus, ktorý úplne mení pohľad na toxicitu plastových materiálov. Zistili, že pri kontakte mikroplastov s vodou vznikajú reaktívne látky, ktoré môžu poškodzovať bunkové štruktúry. Výskum ponúka možné vysvetlenie toho, ako by mikroplasty mohli pôsobiť v tele.

Výsledky rozsiahlych experimentov boli zverejnené v odbornom časopise Nature. Výskumníci v nej dokazujú, že drobné plastové úlomky nie sú len pasívnymi pasažiermi v krvnom obehu, ale aktívne pretvárajú okolité chemické prostredie.

Voda ako nečakaný spúšťač agresívnych radikálov

Podľa profesora chémie a biomedicínskeho inžinierstva Weia Mina z Kolumbijskej univerzity, zohráva v celom procese zásadnú úlohu voda. Keď sa plast rozpadá na čoraz menšie častice, ich povrch sa k pomere objemu výrazne zväčšuje. Čím sú častice menšie, tým väčšia časť plastu prichádza do kontaktu s okolým.

Väčšina bežných plastov vodu odpudzuje. Vedci však zistili, že pri kontakte vody s ich povrchom môžu vznikať chemické reakcie, ktoré sa odlišujú od správania za bežných podmienok a môže sa priamo podieľať na vzniku škodlivých látok.

Tesný kontakt výrazne uľahčuje prenos elektrónov medzi jednotlivými chemickými prvkami na rozhraní. V dôsledku toho spontánne vznikajú takzvané reaktívne formy kyslíka (ROS), medzi ktoré patria mimoriadne deštruktívne hydroxylové radikály. Nestabilné molekuly dokážu v zlomku sekundy napadnúť a poškodiť okolité biologické štruktúry.

fragmenty vo vode
Freepik

Mikroplasty, ktoré preniknú do krvi alebo buniek, by podľa vedcov mohli ostať chemicky aktívne. Krv, lymfa aj vnútrobunkový priestor tak poskytujú ideálne podmienky na priebeh procesu. Akonáhle sa mikroplasty v tele dostanú cez tráviaci trakt alebo pľúca do krvného riečišťa, začnú nepretržite generovať nebezpečný reaktívny kyslík.

Postdoktorská výskumníčka Naixin Qian, zdôrazňuje, že voľné radikály patria medzi najznámejších ničiteľov zdravého tkaniva. Chronický oxidačný stres vyvoláva trvalé zápaly v životne dôležitých orgánoch, narúša lipidové bunkové membrány a môže spôsobiť vážne poruchy v genetickom kóde buniek.

Počítačové simulácie a masívny výskyt v nápojoch

Presnú podstatu celého javu skúmal tím profesorky Teresy Head-Gordon z univerzity v Berkeley s využitím pokročilých počítačových simulácií a kvantových výpočtov. Virtuálne modely ukázali, že záporne nabité hydroxidové ióny sa prednostne zhromažďujú v mikroskopickej vrstve vody tesne pri hydrofóbnom plaste.

V hustom prostredí ióny oveľa ochotnejšie odovzdávajú svoje elektróny, čo vedie k bleskovej syntéze nebezpečných hydroxylových radikálov. Vedecký tím tým položil pevný teoretický most medzi mechanickým rozpadom spotrebného odpadu a reálnym poškodzovaním živých buniek.

Rozmery problému sú pritom omnoho hrozivejšie, než sa predpokladalo pred niekoľkými rokmi. V roku 2024 rovnaká skupina vedcov pomocou laserovej mikroskopie zistila, že bežný liter balenej vody ukrýva v priemere až 240 000 plastových častíc. Drvivá väčšina z nich patrila medzi nanoplasty, čo prekonalo predošlé odhady až stonásobne.

Bežné návyky v domácnosti a nový prístup k materiálom

Spoluautor štúdie Beizhan Yan z Lamont-Doherty Earth Observatory upozorňuje, že zdrojom kontaminácie nie sú len priemyselné fabriky a čistiarne odpadových vôd. K uvoľňovaniu nebezpečných nanočastíc totiž denne prispievame aj sami pri bežných činnostiach v kuchyni či domácnosti.

Kritickým faktorom je napríklad ohrievanie jedál v plastových obaloch v mikrovlnnej rúre alebo skladovanie plastových fliaš na priamom slnečnom svetle. Procesy prudko urýchľujú degradáciu materiálu a spôsobujú odlamovanie miliónov mikroskopických úlomkov priamo do konzumovaných tekutín a jedál.

Závery výskumu však zároveň otvárajú dvere technologickým inováciám. Profesorka Head-Gordon verí, že pochopenie správania hydrofóbnych povrchov umožní chemikom navrhnúť novú generáciu bezpečnejších plastov, ktoré pri styku s vodou nebudú schopné spúšťať túto reťazovú reakciu.

Objav amerických vedcov zásadne prepisuje pravidlá toho, ako sa pozeráme na globálnu plastovú krízu. Plasty už nemôžeme vnímať len ako nehybný odpad, ktorý prekáža v prírode alebo upcháva cievy v zvieracích a ľudských telách.

Výskum ukázal, že mikroplasty môžu vo vode chemicky aktívne vytvárať reaktívne látky. Vedci teraz potrebujú preskúmať, aký význam má proces pre ľudské zdravie a životné prostredie.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP