Slnko môže mať tajomného dvojníka. Podľa fyzika by mohol súvisieť aj s vyhynutím dinosaurov

Myšlienka, že našu slnečnú sústavu obýva skrytý sprievodca v podobe druhej hviezdy, fascinuje astronómov už desaťročia. Dlhoperiodické kométy s vysokým sklonom dráhy, schopné vyvolať katastrofy globálnych rozmerov, tradične pochádzajú z teoretického Oortovho oblaku, píše UniverseToday.

Obrovský, takmer sférický oblak ľadových telies sa rozprestiera až do vzdialenosti 1,6 svetelného roka od Slnka a obsahuje bilióny objektov. Práve dynamika tohto vzdialeného regiónu priviedla fyzika Richarda Mullera z Kalifornskej univerzity k formulovaniu hypotézy o existencii nízkomasívneho červeného trpaslíka, ktorý dostal názov Nemesis.

Cyklus je nesmierne dlhý

Podľa Mullerovej teórie Nemesis a Slnko obiehajú okolo spoločného gravitačného centra. V dôsledku mierne excentrickej dráhy Nemesis pravidelne prechádza najhustejšími časťami Oortovho oblaku, kde svojou gravitáciou narúša dráhy miliárd komét.

Keď sa táto hypotetická hviezda dostane do najbližšieho bodu, spúšťa sa obrovská kometárna sprcha trvajúca približne milión rokov. Tento jav má jasnú periodicitu. V roku 1982 paleontológovia David Raup a Jack Sepkoski analyzovali záznamy o morských vymieraniach a identifikovali silný 26-miliónový cyklus, pričom jedným z vrcholov bola udalosť na rozhraní kriedy a tretohôr pred 66 miliónmi rokov, ktorá vyhubila dinosaury.

Tento mechanizmus sa zásadne líši od hypotetického Telesa X či náhodných hviezdnych votrelcov. Pôvod materiálu v Oortovom oblaku je pritom pestrý. Astrofyzik Sean Raymond z Astrofyzikálneho laboratória v Bordeaux poukazuje na tri hlavné zdroje, medzi ktoré patria planetesimály z pôvodného disku formujúceho Slnko, objekty z hviezdnej pôrodnej klastry a zachytené medzihviezdne objekty.

Hoci sa voči Nemesis objavujú skeptické názory, Muller tvrdí, že neexistujú žiadne jednoznačné dôkazy vyvracajúce túto hypotézu, a Oortov oblak tak naďalej zostáva do veľkej miery záhadou.

Je príliš nejasná

Hlavnou technologickou výzvou pri hľadaní Nemesis je práve jej samotná detekcia. Mnoho astronómov predpokladá, že bežného červeného trpaslíka by sme už dávno videli, no odpoveď spočíva v orbitálnej dynamike.

Keďže Nemesis a Slnko zdieľajú spoločnú dráhu okolo centra gravitačného poľa, objekt nevykazuje dostatočný vlastný pohyb naprieč našou líniou pohľadu, čo komplikuje optickú detekciu. Aby dokázala gravitačne ovplyvňovať vzdialený Oortov oblak, musí mať hmotnosť zodpovedajúcu aspoň piatim percentám hmotnosti Slnka, čo z nej robí pomerne nenápadného kandidáta schovaného v hviezdnom pozadí.

Umelecká predstava binárneho systému bielych trpaslíkov. Zdroj: Caltech / IPAC

Zaujímavý je aj pohľad na samotnú udalosť spojenú s vyhynutím dinosaurov. Kým konsenzus pripisuje kriedovo-paleogénnu katastrofu dopadu asteroidu, Muller upozorňuje, že dôkazy rozlišujúce asteroid od kométy sú slabé.

Dokonca aj autor pôvodnej teórie Walter Alvarez v rozhovore pripustil, že vtedajšie dáta nedokázali spoľahlivo rozlíšiť medzi týmito telesami. Budúcnosť charakterizovania Oortovho oblaku prináša technologický posun v podobe Observatória Very C. Rubiniovej, ktoré práve začína svoju činnosť a má ambíciu detekovať oveľa väčšie množstvo dlhoperiodických komét.

Podľa aktuálnych predpovedí nás ďalšia kometárna sprcha ohrozujúca vnútornú slnečnú sústavu nečaká skôr ako o 12 až 15 miliónov rokov. Hlavným problémom pozorovania Nemesis je však fakt, že sa pravdepodobne nachádza blízko roviny ekliptiky, teda koplanárne s väčšinou telies vonkajšej sústavy.

Ako slabá hviezda 8. až 9. magnitúdy by bola voľným okom úplne neviditeľná a doslova stratená v hustom poli nespočetných iných hviezd na oblohe, čo robí jej definitívne potvrdenie jednou z najväčších výziev modernej astrofyziky a pozorovacej astronómie.

Čítajte viac z kategórie: Novinky