Viac ako 2,3 milióna Slovákov býva v domácnostiach, ktoré vykuruje systém centrálneho zásobovania teplom (CZT). Práve ich sa môže dotknúť pripravovaná novela zákona o teple. Na prvý pohľad pritom pôsobí nelogicky.

Štát chce dať väčší priestor budovaniu vlastných zdrojov vykurovania, no podľa výrobcov tepla môže takýto krok paradoxne zdvihnúť účty tým, ktorí zostanú pripojení na centrálnu sieť.

Slovenský zväz výrobcov tepla podľa SITA tvrdí, že novela vytvára rozdielne podmienky medzi centrálnymi a individuálnymi zdrojmi vykurovania. Podľa neho hrozí, že časť odberateľov si vybuduje vlastné kotolne alebo tepelné čerpadlá, zatiaľ čo náklady na prevádzku celej siete zostanú takmer rovnaké.

Rozdiel sa potom rozpočíta medzi menší počet domácností, čo môže znamenať vyššie ceny tepla pre tých, ktorí v systéme zostanú.

Otázka však nie je taká jednoduchá, ako sa môže zdať. Aby bolo možné pochopiť argumenty výrobcov aj dôvody štátu, treba si najskôr vysvetliť, ako centrálne zásobovanie teplom vôbec funguje. Práve spôsob financovania celej infraštruktúry je totiž kľúčom k tomu, prečo môže odchod časti odberateľov ovplyvniť účty všetkých ostatných.

Ako funguje centrálne zásobovanie teplom

Mnohí si predstavujú, že tepláreň jednoducho vyrobí teplo a predá ho odberateľom. V skutočnosti ide o rozsiahlu infraštruktúru, ktorá funguje podobne ako elektrická, vodovodná alebo plynová sieť. Jedna alebo viacero teplární vyrába horúcu vodu, ktorá putuje desiatkami kilometrov potrubí do výmenníkových staníc a odtiaľ až do radiátorov a kohútikov s teplou vodou v jednotlivých domácnostiach.

Prevádzka takéhoto systému však nie je zadarmo ani vtedy, keď odber tepla klesne. Potrubia treba pravidelne opravovať, čerpadlá spotrebúvajú elektrinu, zamestnanci zabezpečujú nepretržitú prevádzku a celý systém musí byť pripravený fungovať aj počas najväčších zimných mrazov. Veľká časť týchto výdavkov vzniká bez ohľadu na to, či sieť zásobuje sto bytových domov alebo o niekoľko desiatok menej.

Práve preto teplári hovoria o takzvaných fixných nákladoch. Tie zostávajú prakticky rovnaké aj v prípade, že niektoré budovy prestanú odoberať teplo z centrálnej siete. Klesne síce množstvo vyrobeného tepla aj časť nákladov na palivo, no údržba potrubí, servis technológií či pohotovostná prevádzka zostávajú. A práve tieto náklady sa potom rozpočítavajú medzi menší počet odberateľov.

Gemini

Nie všetky náklady závisia od spotreby tepla

Diskusia okolo novely zákona často vytvára dojem, že ak tepláreň predá menej tepla, automaticky jej rovnako klesnú aj náklady. V praxi to však funguje len čiastočne. Niektoré výdavky sa skutočne znižujú spolu s výrobou, veľká časť rozpočtu však zostáva prakticky nezmenená bez ohľadu na počet pripojených domácností.

Na jednoduchom príklade si to možno predstaviť podobne ako pri bytovom dome. Ak sa z paneláka odsťahuje niekoľko rodín, výťah, strecha či spoločné priestory stále potrebujú údržbu.

Náklady na ich prevádzku preto nezmiznú, ale rozdelia sa medzi menší počet vlastníkov. Výrobcovia tepla tvrdia, že rovnaký princíp platí aj pri centrálnom vykurovaní. Ak bude odberateľov postupne ubúdať, väčší podiel fixných nákladov ponesú tí, ktorí zostanú pripojení na sieť. Práve na tomto argumente stavajú svoju kritiku pripravovanej novely zákona.

Pixabay

Prečo môže odchod časti odberateľov zvýšiť cenu tepla

Teóriu si možno najlepšie predstaviť na jednoduchom modeli. Predstav si mesto, v ktorom centrálna tepláreň zásobuje teplom 100 bytových domov. Ročné fixné náklady na prevádzku celej siete – teda údržbu potrubí, servis technológií, pohotovostné tímy či rezervné zdroje – predstavujú 10 miliónov eur. K tomu treba pripočítať približne päť miliónov eur variabilných nákladov na palivo a samotnú výrobu tepla.

Ak všetkých sto bytových domov odoberá teplo z centrálnej siete, celkové náklady sa rozdelia medzi všetkých odberateľov. Situácia sa však zmení vo chvíli, keď sa časť budov rozhodne vybudovať vlastnú kotolňu alebo prejde na tepelné čerpadlá. Tepláreň síce vyrobí menej tepla a ušetrí časť nákladov na palivo, no potrubia, zamestnanci ani servis zo dňa na deň nezmiznú.

Práve tento princíp je jadrom kritiky Slovenského zväzu výrobcov tepla. Tvrdí, že novela umožní odchod časti odberateľov zo systému, pričom významná časť nákladov zostane zachovaná. Výsledkom môže byť situácia, keď sa rovnaké fixné výdavky rozpočítajú medzi menší počet domácností. Neznamená to automaticky, že teplo zdražie všade, no podľa teplárov novela vytvára presne také podmienky.

Na prvý pohľad môže tabuľka pôsobiť paradoxne. Celkové náklady systému totiž klesli z 15 na 14 miliónov eur, napriek tomu priemerné náklady na jeden bytový dom stúpli približne o 17 percent. Dôvodom je práve vysoký podiel fixných nákladov, ktoré zostali prakticky nezmenené.

Treba zároveň zdôrazniť, že ide len o zjednodušený model. Skutočné systémy centrálneho zásobovania teplom fungujú oveľa zložitejšie, každé mesto má inú veľkosť siete, inú technológiu výroby aj odlišnú cenovú reguláciu. Princíp financovania infraštruktúry je však podobný a práve naň upozorňujú výrobcovia tepla.

Zároveň platí, že konečný dopad na účty domácností bude závisieť od viacerých faktorov. Rozhodujúci bude počet odberateľov, ktorí zo systému odídu, ale aj tempo modernizácie teplární, ceny palív, emisných povoleniek či spôsob regulácie cien zo strany štátu.

Čo novela zákona mení a prečo vznikol spor

Pripravovaná novela zákona o teple podľa výrobcov uľahčí budovanie decentralizovaných zdrojov vykurovania aj v budovách, ktoré sú už dnes napojené na centrálne zásobovanie teplom. V praxi môže ísť napríklad o inštaláciu vlastnej plynovej kotolne alebo veľkého tepelného čerpadla, ktoré bude zabezpečovať vykurovanie konkrétnej budovy bez potreby odberu tepla z centrálnej siete.

Na prvý pohľad ide o logický krok. Vlastné zdroje môžu byť modernejšie, energeticky úspornejšie a v niektorých prípadoch aj ekologickejšie. Navyše znižujú závislosť od jedného dodávateľa tepla a majitelia budov získavajú väčšiu kontrolu nad vlastnou spotrebou. Práve tento smer podporuje aj Európska únia, ktorá dlhodobo presadzuje rozvoj obnoviteľných zdrojov energie a elektrifikáciu vykurovania.

Výrobcovia tepla však upozorňujú, že novela podľa nich rieši len jednu stranu problému. Ak štát umožní jednoduchší odchod zo systému centrálneho vykurovania, no zároveň ponechá pôvodné pravidlá financovania celej infraštruktúry, náklady podľa nich zostanú na pleciach domácností, ktoré budú naďalej využívať centrálne zásobovanie teplom. Práve v tom vidia najväčší problém pripravovaných zmien.

Unsplash

Prečo štát podporuje decentralizované vykurovanie

Ak by sme sa pozreli len na argumenty teplárov, mohlo by sa zdať, že novela zákona nemá žiadne pozitíva. Takýto pohľad by však nebol úplný. Štát ani Európska únia nepodporujú individuálne zdroje vykurovania náhodou. Ich cieľom je postupne znižovať závislosť od fosílnych palív, znižovať emisie skleníkových plynov a podporovať využívanie obnoviteľných zdrojov energie. To je pozitívny smer.

Práve preto sa v posledných rokoch výrazne rozšírili dotácie na tepelné čerpadlá, fotovoltiku či modernizáciu verejných budov. V mnohých prípadoch môžu nové technológie skutočne znížiť spotrebu energie aj prevádzkové náklady. Individuálne zdroje zároveň znižujú závislosť od jednej centrálnej teplárne a pri správnom návrhu môžu byť efektívnym riešením najmä tam, kde centrálne zásobovanie teplom nie je ekonomicky výhodné.

To však automaticky neznamená, že rovnaký prístup bude fungovať aj vo veľkých mestách s rozsiahlymi teplárenskými sieťami. Práve tam vzniká konflikt medzi podporou individuálnych riešení a udržateľnosťou existujúcej infraštruktúry. Kým štát sa snaží urýchliť modernizáciu vykurovania, výrobcovia tepla upozorňujú, že bez úpravy pravidiel môže časť nákladov napokon zaplatiť väčšina domácností, ktoré zostanú pripojené na centrálnu sieť.

Povinnosť, ktorá môže zostať aj po odpojení

Výrobcovia tepla upozorňujú ešte na jeden menej známy problém. Aj keď sa budova rozhodne vybudovať vlastný zdroj vykurovania, prevádzkovateľ centrálneho systému môže mať aj naďalej zákonnú povinnosť držať pre ňu rezervný výkon. Inými slovami, tepláreň musí byť pripravená dodať teplo aj v prípade poruchy alebo výpadku individuálneho zdroja.

Takáto povinnosť znamená ďalšie náklady na udržiavanie technológií a kapacít, ktoré nemusia byť väčšinu roka vôbec využívané. Výrobcovia tvrdia, že tieto výdavky dnes nenesú budovy, ktoré sa rozhodli odísť zo systému, ale rozpočítavajú sa medzi ostatných odberateľov prostredníctvom regulovanej ceny tepla. Práve tento mechanizmus označujú za nespravodlivý.

Či sa tento problém napokon prejaví aj v praxi, bude závisieť od konečnej podoby legislatívy aj od toho, ako sa budú jednotlivé mestá a prevádzkovatelia prispôsobovať novým pravidlám. Už dnes je však zrejmé, že nejde len o technickú úpravu jedného zákona. Rozhodnutia prijaté dnes môžu ovplyvniť fungovanie slovenského teplárenstva na celé desaťročia.

Celá diskusia sa napokon nevedie o tom, či sú lepšie teplárne alebo tepelné čerpadlá. Obe riešenia majú svoje miesto a v rôznych podmienkach môžu byť ekonomicky aj ekologicky výhodné. Skutočnou otázkou je, ako nastaviť pravidlá tak, aby modernizácia vykurovania neznamenala neúmerné zvýšenie nákladov pre časť domácností.

Práve preto bude dôležité, ako sa novela zákona ešte zmení počas legislatívneho procesu a či štát nájde spôsob, ako vyvážiť záujmy všetkých účastníkov trhu.

Ak sa podarí podporiť ekologickejšie technológie a zároveň zachovať ekonomickú stabilitu systémov centrálneho zásobovania teplom, výsledkom môže byť modernejšie a udržateľnejšie vykurovanie. Ak však zostanú pravidlá nastavené nevyvážene, spor o ceny tepla sa môže v najbližších rokoch ešte viac prehĺbiť.

Čítajte viac z kategórie: Novinky