Americký F-35 Lightning II a ruský Su-57 Felon sa často hádžu do jedného vreca ako stíhačky piatej generácie. Na papieri majú nízku radarovú stopu, vnútorné zbraňové šachty, moderné senzory a schopnosť útočiť na vzdušné aj pozemné ciele. Lenže rovnaká nálepka ešte neznamená rovnakú úroveň.

Na tému upozornil portál Interesting Engineering, ktorý porovnal F-35 a Su-57 podľa stealth vlastností, senzorov, vzdušného boja, úderných schopností a operačnej zrelosti.

Najdôležitejší rozdiel nie je v tom, ktorý stroj vyzerá pôsobivejšie na leteckej šou. F-35 vznikol ako lietajúci uzol siete, ktorý má vidieť skôr, zdieľať dáta a útočiť ešte predtým, než sa z boja stane klasický manévrový súboj. Su-57 je viac postavený na rýchlosti, obratnosti, veľkom dolete a tradičnej ruskej predstave vzdušnej prevahy.

Neviditeľnosť nie je rovnaká pre každého

Stealth je pri stíhačkách piatej generácie kľúčová vlastnosť. F-35 bol od začiatku navrhnutý tak, aby čo najviac znížil radarovú stopu. Tvar trupu, nasávacie otvory, vnútorné zbraňové šachty aj radar pohlcujúce materiály sú navrhnuté ako jeden celok. Lockheed Martin pri F-35 zdôrazňuje práve pokročilé senzory, konektivitu a schopnosť integrovať sa do širšieho bojového systému.

Su-57 tiež používa prvky zníženej zistiteľnosti, vnútorné zbraňové priestory a tvarovanie časti trupu. Ruský výrobca UAC ho opisuje ako viacúčelový stroj piatej generácie určený na útoky proti vzdušným, pozemným aj námorným cieľom, vrátane pôsobenia v prostredí rušenia a protivzdušnej obrany.

Problém je, že väčšina nezávislých analýz považuje F-35 za výrazne lepšie optimalizovaný stealth stroj. Su-57 síce môže byť menej viditeľný než staršie ruské lietadlá, no jeho dizajn robí kompromisy v prospech aerodynamiky, manévrovateľnosti a výkonu.

Ako sme písali pri staršej analýze Su-57, ruský stroj už roky sprevádzajú pochybnosti o kvalite výroby, počte nasadených kusov aj reálnych stealth schopnostiach. Pri modernom lietadle nestačí tvrdiť, že je „neviditeľné“. Rozhoduje, či vie takúto výhodu udržať v reálnom boji a vo väčšom počte kusov.

F-35 vidí bojisko ako sieť

Najväčšia sila F-35 nie je v dogfighte. Je v tom, že dokáže spájať dáta z radaru, elektrooptických systémov, infračervených senzorov a ďalších zdrojov do jedného obrazu bojiska. Pilot tak nemá iba samostatné obrazovky so surovými údajmi, ale ucelený prehľad o hrozbách a cieľoch.

To je dôvod, prečo piloti a analytici často hovoria o senzorovej fúzii ako o hlavnej výhode F-35. V modernom vzdušnom boji nevyhráva ten, kto najkrajšie manévruje na oblohe. Vyhráva ten, kto prvý zistí cieľ, správne ho identifikuje, zdieľa dáta s ostatnými a odpáli zbraň z výhodnej pozície.

Military_Material/Pixabay

Su-57 má vlastný radarový komplex N036 Byelka a infračervené senzory, no o zrelosti jeho senzorovej fúzie a integrácii do reálnej bojovej siete vieme podstatne menej. Oficiálne ruské údaje zdôrazňujú široké spektrum misií a autonómne pôsobenie, no verejne overený operačný obraz je pri Su-57 výrazne slabší než pri F-35.

Na podobný princíp sme upozorňovali aj pri francúzskej strele MICA NG. Samotné lietadlo je iba platforma. Skutočnú hodnotu mu dáva zbraňový balík, senzory, dátové spojenia a schopnosť fungovať v rušenom prostredí.

Su-57 má navrch v manévrovom súboji

Ak by sa boj zmenil na klasický manévrový súboj na dohľad, Su-57 by mal silné karty. Britannica uvádza, že ruský stroj má 2,5D vektorovanie ťahu, maximálnu vzletovú hmotnosť približne 35 ton a rýchlosť okolo Mach 2.

F-35 je pomalší a nebol navrhnutý ako tradičný akrobatický stroj na blízky súboj. Jeho filozofia je iná: nepriateľa zistiť skôr, útočiť na väčšiu vzdialenosť a vyhnúť sa situácii, v ktorej rozhoduje manévrovanie na hranici fyziky.

To neznamená, že F-35 je v blízkom boji bezmocný. Znamená to, že jeho najväčšia výhoda leží inde. Vojna sa neposudzuje podľa toho, kto vyhrá jeden ideálny súboj bez podpory radarov, AWACS, PVO a elektronického boja. Reálny vzdušný konflikt je špinavá sieť dát, rušenia a rozhodnutí v sekundách.

Počty hovoria tvrdou rečou

Najväčší rozdiel medzi oboma lietadlami je operačná zrelosť. Lockheed Martin uvádza, že program F-35 má za sebou viac než 1 330 dodaných lietadiel a viac než 1 milión letových hodín. Reuters zároveň informoval, že Lockheed Martin v roku 2025 dodal rekordných 191 kusov F-35.

Dmitrij Žerdin/Wikimedia

Su-57 je v úplne inej situácii. Rusko ho vyrába v malých počtoch, jeho export aj domáce zavádzanie postupujú pomaly a jeho bojové použitie je omnoho menej transparentné. Business Insider nedávno pripomenul, že Rusko malo podľa verejne dostupných odhadov len približne dve desiatky týchto lietadiel a cieľom Moskvy bolo dostať sa na 76 kusov do roku 2028.

Ako sme písali pri slovenských F-16, aj menšia krajina rýchlo zistí, že lietadlo nie je jednorazový nákup, ale roky servisu, dielov, výcviku a podpory. Pri F-35 je táto logika ešte tvrdšia. Jeho sila stojí na obrovskom ekosystéme krajín, údržby, softvérových aktualizácií a výcviku.

Víťazom je systém, nie pekná silueta

Su-57 je nebezpečné lietadlo. Má rýchlosť, manévrovateľnosť, vnútorné zbraňové šachty a ruskú snahu dobehnúť západnú piatu generáciu. V izolovanom blízkom súboji by nemusel byť ľahkým súperom.

Lenže moderná vojna sa nevyhráva izolovanými súbojmi na oblohe. F-35 má silnejšiu stealth filozofiu, zrelší senzorový ekosystém, obrovskú flotilu, viac používateľov, väčší počet letových hodín a pravidelné modernizácie. V prostredí, kde rozhoduje prvé zistenie cieľa, zdieľanie dát a schopnosť udržať tempo operácií, je to zásadný rozdiel.

Ak sa teda pýtaš, ktoré lietadlo je „lepšie“, odpoveď závisí od scenára. V akrobatickom súboji môže Su-57 vyzerať presvedčivo. V reálnej vzdušnej vojne roku 2026 však silnejšie pôsobí F-35 a to nie preto, že je krajšia alebo rýchlejšia, ale preto, že je súčasťou väčšieho, overenejšieho a lepšie prepojeného systému.

Čítajte viac z kategórie: Novinky