Mesiac skrýva obrovské zásoby vody na nečakanom mieste. Má to nepríjemný háčik

Astronómia a výskum vesmíru nás neprestávajú baviť práve preto, že takmer každý deň vyvracajú staré pravdy. Kým budúci kolonizátori a vesmírni podnikatelia upierajú svoj zrak na trvalo zatienené polárne oblasti, kde dúfajú v ložiská povrchového ľadu, vedci sa zameriavajú na niečo oveľa hlbšie.

Ako upozorňuje portál Universe Today, obrovská časť mesačnej vody pravdepodobne zostáva chemicky viazaná v hlbokom vnútri tohto telesa. Žiadne podzemné jazerá či tečúce pramene tam však nenájdeš. Voda je totiž doslova uväznená v samotnej štruktúre tamojších hornín.

Tajomstvo ukryté v minerále apatit

Dlho to bol pre vedcov hlavolam. Vzorky z misií Apollo, ktoré astronauti priniesli na Zem, vyzerali na prvý pohľad extrémne suché. Neil Bowles, profesor planetárnych vied z britskej Oxfordskej univerzity, poznamenal, že táto absolútna suchosť bola pre odborníkov vždy trochu podozrivá. Moderné, vysoko citlivé prístroje však neskôr odhalili prekvapivú pravdu.

Vo vzorkách sa totiž podarilo identifikovať prítomnosť hydroxidu (OH skupín) viazaného v minerálnych štruktúrach. Kľúčom k celému tajomstvu sa stal minerál s názvom apatit. Jeho kryštalická mriežka, široká len niekoľko stoviek mikrónov, dokáže mimoriadne efektívne zadržiavať vodu. Tento objav potvrdil, že Mesiac mal vo svojom vnútri vodu už od svojho zrodu a veľká časť z nej tam zostala dodnes.

Prečo je to dôležité? Pomáha nám to pochopiť pôvodný „vodný rozpočet“ systému Zem-Mesiac. Ten vznikol pred približne 4,5 miliardami rokov, keď do našej mladej planéty narazilo teleso veľkosti Marsu. Z vyvrhnutých trosiek sa sformoval Mesiac a to, ako sa pri tomto chaotickom procese prerozdelila voda, je kľúčom k pochopeniu evolúcie oboch telies.

Smoliarska misia, ktorú pochovala ľudská chyba

Možno sa pýtaš, prečo sme tieto záhady nevyriešili už dávno. Pravdou je, že NASA sa o to pokúsila pomerne nedávno. Vo februári minulého roka odštartovala ambiciózna družica Lunar Trailblazer, ktorej hlavnou úlohou bolo zmapovať formu, množstvo a presné lokality vody na mesačnom povrchu aj pod ním.

Celá misia však skončila predčasne obrovským sklamaním. Zlyhanie spôsobené nesprávnou konfiguráciou sondy po jej oddelení od nosnej rakety urobilo za ambicióznym projektom predčasnú bodku. Kým NASA plánuje ďalšie kroky a popredný expert varuje pred stavbou prvej základne na Mesiaci, vedci z Oxfordu prišli o jedinečnú príležitosť otestovať svoj špičkový prístroj Lunar Thermal Mapper (LTM).

Prečo musíme pokračovať v hľadaní?

Neil Bowles sa však nevzdáva. V suteréne oxfordského laboratória má totiž stále záložný prístroj LTM a pevne dúfa, že sa dostane do vesmíru v rámci niektorej z budúcich misií NASA, napríklad UCIS (Ultra-Compact Imaging Spectrometer for the Moon). Pochopenie distribúcie vody na Mesiaci má totiž obrovský vedecký význam.

Výskum vody na póloch a v hlbokom vnútri nám neprezradí len to, ako sa tam dostala, ale poslúži aj ako dokonalý historický archív. Ukáže nám, ako sa prchavé látky pohybovali v ranej slnečnej sústave a ako nakoniec doputovali až na našu Zem. Zem a Mesiac sú totiž prepojeným systémom, ktorý je svojou veľkosťou a vzájomným pomerom v našom vesmírnom susedstve úplne unikátny.

Ak chceme jedného dňa na Mesiaci vybudovať trvalú ľudskú prítomnosť, musíme do detailov poznať jeho geologickú minulosť. Voda ukrytá hlboko pod povrchom nám síce priamo pri stavbe základní nepomôže, no poskytne nám neoceniteľné vedomosti o tom, ako fungujú kamenné svety vo vesmíre. Preteky o Mesiac sa nekončia, práve naopak – iba sa presúvajú hlbšie pod povrch.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda