Pri transporte nákladu a astronautov na obežnú dráhu či k vzdialeným planétam sa ľudstvo spolieha už celé desaťročia na rakety, ktoré sú čoraz spoľahlivejšie, bezpečnejšie, lacnejšie a v poslednej dobe začali znovu naberať aj na svojich rozmeroch. Let rakety do vesmíru však aj naďalej stojí milióny eur a súkromné spoločnosti preto prichádzajú s inovatívnymi metódami transportu, ktoré sú často jednoducho šialené.

Podobný je aj prípad obrovskej centrifúgy spoločnosti Spinlaunch, o ktorej všetci pochybovali, až kým neprebehol prvý test a ukázalo sa, že nemusí ísť až o tak čudný nápad. Na obrátkach však naberá ďalšia nezvyčajná metóda, ktorá je ešte extrémnejšia, než katapult dosahujúci preťaženie 10 000 G.

Kanónom do kozmu

Novou zábavou súkromných spoločností je takzvaný vesmírny kanón, ktorý však nie je ani zďaleka novým konceptom. Jeden z najznámejších pokusov je takzvaný V-3, za ktorým stáli nacisti koncom Druhej svetovej vojny. Aj keď mali projektily tohto kanónu dosahovať ohromnú rýchlosť, cieľom bolo bombardovanie nepriateľa, nie doprava nákladu do vesmíru.

Ako už bývalo pri mohutných kanónoch v tej dobe v Nemecku zvykom, za V-3 stála spoločnosť Krupp. Projektily mali dosahovať rýchlosť 5 400 km/h a dosiahnuť vzdialenosť až 165 km. Pre porovnanie, raketa Falcon 9 dosahuje pri oddelení prvého stupňa rýchlosť až 8 000 km/h – projektil vystrelený z takéhoto kanónu preto musí už na začiatku dosahovať oveľa vyššiu rýchlosť, aby dokázal dosiahnuť orbitu.

German federal archive

Faktom ostáva, že projektil bez ďalšieho vlastného pohonu orbitu v žiadnom prípade nedosiahne a buď sa vráti balistickou krivkou naspäť na Zem alebo ostane obiehať Slnko. Na dosiahnutie obežnej dráhy je totiž potrebné dosiahnuť nielen výšku, ale predovšetkým horizontálnu rýchlosť a následne vykonať aj zaokrúhlenie orbity. Dnešné rakety nemajú šancu prežiť vystrelenie z kanóna – napriek tomu nie je tento prístup zbytočný.

Čítaj viac z kategórie: Vesmír a veda