To, čo NASA objavila po 50 rokoch, šokovalo aj skeptikov. Oblaky Venuše menia predstavy o živote

Aj keď to znie ako správa z minulého storočia, najnovší objav ukazuje, že niekedy stačí oprášiť staré dáta a pozrieť sa na ne novými očami. Po päťdesiatich rokoch sa vedcom podarilo prehodnotiť údaje z misie Pioneer Venus, ktorú NASA vypustila ešte v 70. rokoch, a prišli na niečo, čo mení náš pohľad na planétu najbližšiu Zemi. Na tému upozornil portál Science Alert.

Oblaky Venuše nie sú len kyslé

Doterajšie poznatky hovorili, že oblaky Venuše pozostávajú predovšetkým z kyseliny sírovej – prostredia, v ktorom by len ťažko mohol prežiť akýkoľvek organizmus. Nová analýza však odhalila, že až 62 percent materiálu v oblakoch môže tvoriť voda viazaná v hydrátoch, teda v zlúčeninách ako hydratovaný síran železitý alebo hydratovaný síran horečnatý.

Vedci z viacerých amerických univerzít, vrátane Cal Poly Pomona, University of Wisconsin a Arizona State University, spolu s NASA, analyzovali dáta z prístrojov Neutral Mass Spectrometer a Gas Chromatograph, ktoré boli súčasťou sondy Pioneer Venus Large Probe. Tá počas zostupu cez hustú atmosféru planéty zachytávala aerosóly – drobné častice z oblakov, ktoré sa v inletoch sondy zachytávali a následne sa uvoľňovali pri rôznych teplotách.

ESA/JAXA

Voda, železo a kyselina

Pri teplotách okolo 185 °C a 414 °C vedci zaznamenali výrazné nárasty vodnej pary, čo naznačuje prítomnosť hydratovaných zlúčenín. Súčasne sa objavili aj signály síry a železa, čo viedlo k záveru, že oblaky obsahujú aj síran železitý. Ten sa pri týchto teplotách rozkladá na oxid železitý a oxidy síry – presne to, čo prístroje počas misie namerali.

Kyselina sírová zostáva stále súčasťou atmosféry, no podľa novej štúdie tvorí len približne 22 percent zloženia aerosólov. Zvyšok sú zlúčeniny, ktoré viažu vodu, čo znamená, že prostredie Venuše je o niečo menej suché, než sa doteraz predpokladalo.

Ako sa vedci mohli tak mýliť

V 70. rokoch mali výskumníci k dispozícii len obmedzené analytické nástroje. Moderné metódy umožnili identifikovať látky, ktoré vtedy unikli pozornosti, a ukázali, že voda na Venuši existuje. Hoci nie v podobe kvapiek, ale viazaná v mineráloch.

Tento objav zároveň vysvetľuje, prečo staršie sondy, ktoré merali zloženie atmosféry na diaľku, udávali extrémne nízky obsah vody. Spektrometre totiž zachytávajú len vodnú paru, nie vodu viazanú v hydrátoch.

Nový impulz pre hľadanie života

V posledných rokoch sa čoraz častejšie hovorí o možnosti, že život na Venuši by mohol prežívať v jej oblakoch – v úzkej vrstve atmosféry, kde sú teploty a tlak podobné Zemi. Najväčšou prekážkou bola doteraz predstava, že tam voda prakticky neexistuje. Nový výskum tento predpoklad spochybňuje.

Aj keď prostredie Venuše zostáva extrémne kyslé, prítomnosť vody viazanej v minerálnych zlúčeninách zvyšuje šancu, že niektoré mikroorganizmy by tam teoreticky mohli existovať – aspoň v krátkodobom cykle.

Staré dáta, nové odpovede

Vedecký tím priznal, že samotné dáta museli doslova „vyloviť“ z NASA archívov, kde boli uložené na mikrofilmoch. Po digitalizácii sa ukázalo, že aj päťdesiat rokov staré merania môžu priniesť nové poznatky.

Nový pohľad na zloženie Venušinej atmosféry tak nie je len vedeckou kuriozitou, ale aj pripomienkou, že niekedy sa odpovede na najväčšie otázky skrývajú v minulosti. Len čakajú na technológiu, ktorá ich dokáže znovu prečítať.

Čítajte viac z kategórie: Novinky