Miatli astronómov a „ohýbali“ vedu. Konečne vyriešili záhadnu malých červených bodiek

Vedci dlho nevedeli prísť záhadným červeným objektom na meno. Tieto anomálie sa totiž objavili vo veľkom počte už zhruba 600 miliónov rokov po Veľkom tresku, no pred dosiahnutím dvoch miliárd rokov veku vesmíru úplne zmizli. Čo sa s nimi stalo? Podľa najnovších zistení nejde o žiadnu chybu v našich rovniciach, ale o niečo omnoho fascinujúcejšie – extrémne pažravé supermasívne čierne diery zahalené v prachu.

Medzinárodný tím astronómov sa podrobne pozrel na jednu z týchto záhadných bodiek s označením GLIMPSE-17775. Tento objekt vidíme v stave, v akom sa nachádzal len 1,8 miliardy rokov po Veľkom tresku. Aby ho však vôbec dokázali analyzovať, museli si zavolať na pomoc jedného z najväčších géniov ľudstva – Alberta Einsteina. Využili totiž efekt gravitačnej šošovky, ktorý vytvára masívna kopa galaxií Abell S1063.

Táto gigantická gravitácia ohýba samotnú tkaninu časopriestoru a funguje ako obrovská prírodná lupa. Vďaka tomu sa pôvodne 30-hodinové pozorovanie zmenilo na ekvivalent až 80 hodín extrémne detailných dát, čo vyplynulo z najnovších zistení astronómov. Práve z tohto doteraz najhlbšieho svetelného spektra červenej bodky vedci vyčítali kľúčové stopy, ktoré im prezradili, čo presne sa v jej vnútri odohráva.

Železný les a plyn, ktorý maskuje vesmírneho dravca

Svetelné spektrum z GLIMPSE-17775 odhalilo anomálie, ktoré sa nedajú vysvetliť rotujúcim mračnom plynu v bežnej galaxii. Namiesto toho astronómovia narazili na takzvaný „železný les“ – spektrálne čiary železa, ktoré sú jasným dôkazom prítomnosti extrémne aktívnej a rýchlo sa kŕmiacej supermasívnej čiernej diery. Len nedávno sme ťa informovali o tom, ako Webbov teleskop zmeral gigantickú čiernu dieru s hmotnosťou neuveriteľných šiestich miliárd Sĺnk, a najnovší objav opäť potvrdzuje, že tieto vesmírne monštrá hrali v ranom vesmíre kľúčovú rolu.

V prípade červených bodiek však ide o špecifický scenár, ktorý vedci označujú ako „čierne diery prezlečené za hviezdy“. Tieto supermasívne čierne diery sú doslova uväznené v hustom, čiastočne ionizovanom kokóne z plynu a prachu. Tento obal spoľahlivo absorbuje vysokoenergetické röntgenové žiarenie, čo dokonale vysvetľuje, prečo boli tieto objekty pre naše doterajšie prístroje takmer neviditeľné a prečo sa správali tak záhadne.

Prečo červené bodky nakoniec zmizli?

Tento objav elegantne vyriešil aj ďalšiu veľkú záhadu – prečo tieto červené bodky z vesmíru po čase úplne vymizli. Keď supermasívna čierna diera v centre tohto kokónu dosiahne kritickú hmotnosť a intenzitu, jej silné energetické prúdy a hviezdny vietor doslova odfúknu okolité mračná prachu a plynu, ktoré ju dovtedy maskovali.

Akonáhle sa tento prachový záves rozplyne, objekt úplne zmení svoj vzhľad. Už ho nevidíme ako červenú bodku, ale vyvinie sa z neho klasická, jasná aktívna galaxia alebo kvazar, aké bežne pozorujeme v neskorších fázach vývoja vesmíru. Celé to tak zapadá do seba ako dokonalá skladačka.

Pohľad do budúcna

Pre nás je tento objav obrovským triumfom technológie. Ukazuje sa, že vesmír sa nespráva nelogicky a naše fyzikálne zákony stále platia, len sme doteraz nemali dostatočne ostré „oči“, aby sme uvideli tie najranejšie kapitoly jeho histórie. Vesmírny teleskop Jamesa Webba opäť raz dokázal, že investície do špičkovej vedy prinášajú odpovede na tie najfundamentálnejšie otázky o našom pôvode.

Astronómovia očakávajú, že definitívne potvrdenie a detailné zmapovanie fungovania týchto vesmírnych motorov prinesú ďalšie merania v priebehu najbližších dvoch rokov.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda