Moderné bojisko prechádza zásadnou technologickou transformáciou. Drony sa stali zbraňou, ktorá kompletne prepisuje pravidlá vojenskej stratégie. Sú malé, lacné, agilné a dokážu prenikať hlboko za nepriateľské línie. V súvislosti s tým sa v domácom verejnom priestore často otvára otázka, ako je na tieto nové hrozby pripravené Slovensko. Mnohé diskusie skĺzavajú k predstave, že naša krajina nemá žiadne obranné kapacity.

Reality check však ponúka omnoho komplexnejší pohľad. Bezpečnostný expert z Adapt Institute Viliam Ostatník v rozhovore PubliQ s Mirom Frindtom, na ktorý upozornila agentúra SITA, jasne pomenoval súčasnú situáciu: Nie je pravdou, že Slovensko je v boji proti dronom úplne bezbranné.

Hoci sú naše možnosti vzhľadom na technologickú plejádu dnešných hrozieb limitované, obranný potenciál štátu rozhodne nie je na bode mrazu. Zároveň však platí krutá pravda, ktorej dnes čelí celý svet. Stopercentne efektívnu ochranu pred dronmi momentálne nedokáže garantovať vôbec nikto.

Slovenský obranný potenciál: Kde sú naše limity a čo máme k dispozícii?

Ak by sme čelili hypotetickému scenáru, že by cez slovenské hranice preletel nepriateľský dron, krajina okamžite spúšťa svoje obranné mechanizmy. Odborník upozorňuje, že hoci drony predstavujú mimoriadne náročného protivníka, slovenská armáda disponuje nástrojmi, ktoré dokážu hrozbu zachytiť a v určitých prípadoch aj eliminovať.

Prvým a najdôležitejším krokom v akomkoľvek protidronovom úsilí je včasná detekcia. Bez toho, aby armáda vedela, čo sa vo vzdušnom priestore nachádza, je akákoľvek obrana nemožná. „Máme vlastné spôsobilosti, ak ide o detekciu. Sú tu aj nové radary, ktoré s detekciou či identifikáciou dronov masívne pomáhajú,“ vraví Ostatník.

Samotná prítomnosť techniky však neznamená automatické víťazstvo. Proces identifikácie je totiž na modernom bojisku mimoriadne sofistikovaný a náročný proces. Rozpoznať malý, nízko letiaci objekt a s istotou určiť, či ide o nebezpečný vojenský dron, civilný bezpilotný prostriedok alebo len o kŕdeľ vtákov, predstavuje obrovskú technologickú výzvu.

Ak už k úspešnej identifikácii nebezpečného objektu dôjde, nastupuje fáza jeho eliminácie. Slovensko v tomto smere nie je s prázdnymi rukami. Expert v rozhovore pripomenul, že naša krajina disponuje takzvanými neutralizátormi. Konkrétnym príkladom je systém protivzdušnej obrany krátkeho dosahu Mantis. Tento pokročilý systém je navrhnutý presne na to, aby chránil strategické objekty pred nízko letiacimi cieľmi a podľa Ostatníka by vedel zničiť istý typ dronov.

Zhrnutie reálneho stavu slovenskej pripravenosti preto odmieta akékoľvek čiernobiele videnie sveta. „Platí však, že naša ochrana nie je nulová. Bol by som nerád, keby sme si mysleli, že tu nič nie je,“ dodáva expert.

Gemini/mbda-systems

Systém NATINAMDS ako spoločná odpoveď

Slovensko netvorí v architektúre európskej bezpečnosti izolovaný ostrov. Kľúčovým faktorom našej obrany je plnohodnotné členstvo v Severoatlantickej aliancii (NATO). V prípade narušenia vzdušného priestoru sa preto nespoliehame len na vlastné limitované kapacity, ale stávame sa súčasťou robustného mechanizmu.

V rámci NATO funguje integrovaný systém protivzdušnej obrany známy pod skratkou NATINAMDS. Tento systém nepretržite monitoruje oblohu nad členskými štátmi a prepája radarové dáta, veliace strediská a samotné zbraňové systémy do jedného synchrónneho celku. Ak by situácia eskalovala do masívneho útoku, obrana by prebiehala na úplne inej úrovni, než akú by sme zvládli sami.

„Čiže v nejakom hypotetickom scenári, keď na nás letí roj dronov a sme súčasťou aliancie, tak tá odpoveď bude pravdepodobne spoločná a koordinovaná,“ načrtol kolektívny prístup Ostatník v spomínanom rozhovore.

Tento aliančný prístup je nevyhnutný, pretože fenomén takzvaných „rojov dronov“ alebo nasadenie autonómnych dronov riadených umelou inteligenciou predstavuje hrozbu, na ktorú dnes nepozná stopercentný recept žiadny štát na planéte. Podľa experta neexistuje krajina, ktorá by bola na takto sofistikované hrozby dokonale pripravená, čo stavia pred obrovskú výzvu celú Severoatlantickú alianciu.

Darkone/Wikimedia Commons

Pasca ekonomickej asymetrie

Najväčší problém súčasného boja proti dronom však neriešia len inžinieri, ale predovšetkým ekonómovia a vojenskí logisti. Drony totiž priniesli na bojisko takú zásadnú asymetriu, že doterajšia matematika protivzdušnej obrany prestala dávať zmysel. Boj proti nim je totiž zatiaľ najmä ekonomicky neefektívny.

V čom táto asymetria spočíva?

Tento nepomer v praxi znamená, že útočníkovi stačí vyprodukovať obrovské množstvo lacných dronov. Aj keď ich moderná protivzdušná obrana dokáže úspešne zostreliť, samotný proces likvidácie obranu ekonomicky aj materiálne vyčerpá. Lacné drony dokážu protivzdušnú obranu jednoducho zahltiť, prekonať ju a následne zasiahnuť ciele hlboko vo vnútrozemí. Ostatník pripomenul, že túto schopnosť dnes demonštrujú napríklad Ukrajinci, ktorí sa s dronmi dokázali dostať až do Moskvy.

Praktickým príkladom tejto finančnej absurdity sú incidenty z Poľska alebo Rumunska, kde už v minulosti došlo k narušeniu vzdušného priestoru preletom dronu. Súčasná reakcia na takúto situáciu vyzerá tak, že armády musia zo zeme vyslať špičkové stíhačky štvrtej či piatej generácie – ako sú F-16 alebo F-35 – ktoré nesú sofistikované a drahé rakety.

Takáto operácia je však pre štát poriadne nákladná. Už len samotná letová hodina spomínaných nadzvukových stíhačiek stojí tisíce eur či dolárov. Keď k tomu pripočítame cenu samotnej rakety potrebnej na neutralizáciu dronu, ktorá sa pohybuje v desiatkach tisícov eur, dostávame sa k hrozivému finančnému nepomeru.

Bezpečnostný expert z Adapt Institute tento ekonomický paradox ilustroval úplne polopatisticky. „Na konci dňa síce zaspíme spokojní, že sme obránili vzdušný priestor, ale kým my sme mínus tri milióny eur, tak ten, kto dron poslal alebo sa mu zatúlal, je mínus pár desiatok tisíc eur.“

Budúcnosť obrany

Keďže súčasné ekonomické čísla štátom brániacim svoj vzdušný priestor jednoducho nesedia, zbrojársky priemysel a technologické firmy hľadajú nové riešenia. Cieľom je nájsť spôsob, ako drony eliminovať efektívne, no zároveň s dramaticky nižšími nákladmi na jeden zásah.

Odpoveďou na tento problém je takzvaný „layering“, čiže vrstvenie protivzdušnej obrany. Tento koncept predpokladá, že obrana nebude stáť len na jednom type drahých rakiet, ale bude rozdelená do viacerých navzájom prepojených úrovní. Podľa Ostatníka to v praxi znamená kombináciu širokého spektra technológií.

„To znamená,  že máte rôzne druhy detekčných systémov, zvukových, vizuálnych a podobne, radary a všetko možné na detekovanie. Potom máte rôzne druhy neutralizátorov, a teda tých vecí, ktoré vedia útočiace drony zneškodniť,“ priblížil odborník.

Súčasný trh už dnes ponúka celý rad riešení, ktoré sa snažia zvrátiť ekonomickú nevýhodu na stranu obrancu. Tieto technológie môžeme rozdeliť na tri základné piliere.

• Kinetické riešenia s nízkymi nákladmi: Patria sem špeciálne uspôsobené palné zbrane a rýchlopalné kanóny, ktoré dokážu na krátku vzdialenosť zasypať dron projektilmi za zlomok ceny raketových systémov.
• Energetické a elektronické zbrane: Ide najmä o rôzne lasery, ktoré dokážu drony doslova prepáliť, a rušičky (systémy elektronického boja), ktoré prerušia spojenie medzi dronom a operátorom, prípadne zablokujú navigačné GPS signály.
• Interceptory (Drony proti dronom): Ide o relatívne nový koncept, kde sú na elimináciu nepriateľských bezpilotných prostriedkov vysielané vlastné, lacné drony navrhnuté na to, aby útočiaci dron fyzicky zničili alebo zneškodnili napríklad sieťou.

Technológie máme, chýba integrácia

Analýza súčasného stavu jasne ukazuje, že svetový trh a vývojári už na hrozbu asymetrickej dronovej vojny zareagovali. Technické prostriedky na detekciu aj samotnú likvidáciu existujú a sú reálne dostupné. Problém Slovenska, ale aj mnohých ďalších krajín, preto dnes netkvie v tom, že by neexistovalo riešenie. Problém je v implementácii a rýchlosti štátnych nákupov.

Všetky moderné prvky vrstvenej obrany, od laserov cez rušičky až po interceptory, totiž nefungujú ako samostatné hračky. Aby bola obrana štátu skutočne funkčná, tieto systémy musia byť masívne nakúpené, strategicky rozmiestnené a hlavne softvérovo a hardvérovo prepojené do jedného funkčného organizmu.

A práve v tomto bode narážame na realitu našich ozbrojených síl, ktorú Viliam Ostatník v závere zhodnotil s potrebnou dávkou realizmu. „Treba ich len mať, treba ich nakúpiť a efektívne integrovať. No tam zatiaľ nie sme,“ uzatvára.

Čítajte viac z kategórie: Vojenské technológie