Ak sa trochu zaujímaš o astronómiu, o ružovej planéte si už určite počul. GJ 504 b obieha okolo hviezdy podobnej nášmu Slnku vo vzdialenosti približne 57 svetelných rokov od Zeme.

Keď ju astronómovia v roku 2013 prvýkrát spozorovali, zostali v nemom úžase. Išlo o najchladnejšie teleso s planetárnou hmotnosťou, aké sme kedy dokázali priamo nasnímať. S odhadovanou hmotnosťou na úrovni 25-násobku Jupiteru sa však okamžite ocitla na tenkej hranici medzi obriou plynnou planétou a hnedým trpaslíkom.

Celé roky však bola táto ružová kráska pre pozemské prístroje príliš slabým cieľom. Vedci nedokázali získať jej spektrálne dáta, ktoré by presne určili zloženie jej atmosféry. Boli sme tak odkázaní len na nepriame pozorovania a teoretické simulácie, čo vyplynulo z najnovších zistení výskumníkov, ktorí sa rozhodli túto záhadu definitívne vyriešiť.

Mimochodom, hľadanie stratených či neznámych svetov v našom kozmickom okolí nie je žiadnou novinkou. Ak ťa zaujíma, aké divoké tajomstvá skrýva naša vlastná slnečná sústava, určite si prečítaj o tom, ako vedci našli stratenú planétu v našej slnečnej sústave, ktorá mala veľkosť Mesiaca.

James Webb prelomil bariéru v priebehu dvoch hodín

Všetko zmenil až Vesmírny ďalekohľad Jamesa Webba (JWST). Medzinárodný tím vedcov pod vedením astronómov z Northwestern University a University of California San Diego zameral toto technologické monštrum priamo na GJ 504 b. To, o čo sa pozemské teleskopy pokúšali celé noci bez akéhokoľvek úspechu, zvládol Webb za necelé dve hodiny čistého času.

S pomocou pokročilého spracovania dát, ktoré vyvinul Marshall Perrin zo Space Telescope Science Institute (STScI), sa vedcom podarilo doslova odfiltrovať oslepujúcu žiaru jej materskej hviezdy. Vďaka tomu zachytili slabé svetlo samotnej planéty a získali jej vôbec prvé spektrum.

„Ružová planéta je najchladnejším spoločníkom, akého sme kedy objavili pomocou pozemských prístrojov,“ vysvetľuje Aneesh Baburaj, vedúci autor štúdie z Northwestern University. „Keď sme konečne získali jej spektrum, okamžite to vyzeralo zaujímavo. Keď sme sa však ponorili hlbšie do dát, uvedomili sme si, že toto teleso sa nepodobá na nič, čo sme doteraz analyzovali.“

Keď namiesto dažďa padá soľ

Dáta ukázali, že atmosféra GJ 504 b je plná chemických zlúčenín ako vodná para, metán, oxid uhličitý či amoniak. Keď však tieto údaje výskumníci vložili do klasických modelov na simuláciu atmosférických štruktúr, výsledky vôbec nedávali zmysel. Model sa s reálnymi pozorovaniami zhodoval až vtedy, keď doň vedci pridali oblaky tvorené chloridom sodným – teda obyčajnou kuchynskou soľou.

Tieto slané mračná fungujú ako hustý filter, ktorý utlmuje signály molekúl nachádzajúcich sa hlbšie v atmosfére. Pre vedu je to obrovský míľnik. Ide totiž o vôbec prvý prípad v histórii, kedy sme našli priamy dôkaz o tom, že soľné oblaky sú kriticky dôležité pre vysvetlenie spektra takto chladného mimozemského objektu. Výskumníci v simuláciách testovali tri rôzne typy oblakov, no soľné mračná sedeli s nameranými hodnotami s absolútnou presnosťou.

Pohľad do budúcna

Objav takto vysokej metalicity a prítomnosti slaných oblakov nám otvára úplne nové obzory pri štúdiu exoplanét a hnedých trpaslíkov. Ukazuje nám to, že vesmírne telesá na rozhraní medzi planétami a hviezdami majú svoje vlastné, mimoriadne špecifické atmosférické procesy.

Zatiaľ čo extrémne horúce plynné obry (tzv. horúce Jupitery) majú oblaky zo skla a kovov, chladnejšie svety, ako je GJ 504 b, zjavne preferujú soľ. Pre nás to znamená len jedno – tam vonku nás čaká ešte obrovské množstvo bizarných svetov, ktorých chémiu si dnes nevieme ani len predstaviť.

Čítajte viac z kategórie: Novinky