Jeden z najkrajších fenoménov, ktorý zo Zeme môžeme pozorovať, ukrýval pred nami obrovské tajomstvo. To sa podarilo objaviť až vďaka takmer 20 rokov starému videu a poznámkam fyzika Davida Knudsena z Univerzity v Calgary. O tém informoval portál Sciencealert.

Nie všetky polárne žiary sú rovnaké

Tým fenoménom je prekrásna svetelná šou v podobe polárnej žiary, ktorú je na oblohe možno pozorovať ako svetelné oblúky, lúče či koróny pokrývajúce veľkú časť oblohy. V minulosti ju dokonca Inuiti pokladali za pochodne predkov osvetľujúcich úzky most do nebeskej ríše a Európania za dych hrdinských bojovníkov.

Polárna žiara je svetelný úkaz na oblohe spôsobený dopadom elektricky nabitých častíc zo slnečného vetra na vrchnú časť atmosféry. Na Zemi sa vyskytuje najmä v polárnych oblastiach, kam ich vychyľuje magnetické pole Zeme.

Tento úkaz bol pozorovaný na viacerých planétach a tiež na Jupiterových mesiacoch Ganymedes a Európa, kde vzniká vďaka vzájomnému pôsobeniu magnetického poľa mesiacov a planéty Jupiter.

Jedným z typov polárnych žiar je aj difúzna polárna žiara, alebo rozptýlená polárna žiara, čiže polárna žiara prejavujúca sa beztvárnym žiarením na hranici viditeľnosti. Zväčša pozostáva z fľakov, škvŕn či oblúkov, ktorých jas sa mení v pomerne pravidelných pulzáciách, píše portál Astrin.

NEPREHLIADNI
Nečakaný objav: Polárnu žiaru sme prvýkrát objavili aj na kométe

Miznutie polárnej žiary

O rozptýlených polárnych žiarach sa vedcom za desiatky rokov podarilo získať množstvo informácií a považujú sa za pomerne dobre preskúmaný fenomén. Avšak jedno staré video z roku 2002 odhalilo úplné nový, a podľa autorov štúdie publikovanej v žurnále Journal of Geophysical Research: Space Physics doposiaľ nikdy nedetegovaný / neregistrovaný aurorálny jav.

David Knudsen/ University of Iowa

Nový jav odborníci vzhľadom na jeho správanie pomenovali „difúzny polárny zmizík“ (diffuse auroral eraser) a podľa všetkého jeho objav vyvoláva viac otázok ako odpovedí.

Experti si totižto lámu hlavu nad tým, ako často k nemu dochádza, prečo sme ho doposiaľ prehliadali, alebo aký mechanizmus stojí za týmto skvostným efektom.

Je však isté, že za jeho objavom stojí veľký kus šťastia, ale i poctivej vedeckej práce. Jav sa podarilo zaznamenať na špeciálnu kameru na zaznamenávanie slabého svetla fyzikovi Davidovi Knudsenovi ešte 15. marca 2002 v kanadskom meste Churchill za tmavých a nejasných nočných podmienok, ktoré v tej dobe skupinu pozorovateľov privádzali do šialenstva, píše sa na webe Univerzity v Iowe.

NEPREHLIADNI
Mars odkryl ďalšiu záhadu. Takto vyzerá jeho „pulzujúca“ atmosféra, opakuje sa niekoľkokrát za noc

Po detailnej analýze videa si Knudsen všimol určitý jav, ku ktorému do svojho poznámkového bloku načmáral iba „pulzujúce stmievanie difúznej žiary“ (“pulsating ‘black out’ diffuse glow). Vedca v tej dobe najviac zaujalo, ako sa časť rozptýlenej žiary na malú chvíľu rozžiarila a potom opäť úplne zmizla akoby ju niečo „vymazalo“.

Na toto pozorovanie sa akosi pozabudlo, až dokým Knudsen nepožičal svoje poznámky doktorandovi Riley Troyerovi. Ten po preskúmaní poznámok, ale i detailnej analýze takmer 2 hodiny dlhého videa zaznamenal až 22 takýchto „miznúcich“ udalostí.

Najkritickejším zistením je zatiaľ časový rozostup medzi „žiarením“ a „vymazaním“. Podľa Troyera trvalo polárnej žiare získať opätovne svoj jas v priemere 20 sekúnd. Výskum by údajne mohol pomôcť pri modelovaní magnetických polí.