Astronómia je v súčasnosti asi najzaujímavejšou vedou. Zdá sa, že takmer každý deň sa nájde nejaký nový vzrušujúci objav, ktorý nám pripomenie, akí sme vo vesmíre malí a ako málo toho vlastne vieme o objektoch priamo nad našimi hlavami. Príkladom je aj samotné Slnko, obrovský termonukleárny reaktor, bez ktorého by život na Zemi neexistoval.

V jadre našej hviezdy neustále prebieha divoká fúzia, ktorá produkuje nepredstaviteľné množstvo energie. Logicky by si si mohol myslieť, že toto svetlo vyletí von rýchlosťou svetla a na Zemi je za necelých deväť minút. Pravda je však oveľa zvláštnejšia. Už v minulosti sme písali o tom, čo by sa stalo, keby v Slnku okamžite vyhasla fúzia, no samotná cesta svetla na slobodu je samostatný a priam fascinujúci príbeh.

Ako informoval portál Universe Today, každý jeden fotón čelí vo vnútri Slnka chaosu. Predstav si preplnenú miestnosť, kde sa nemôžeš pohnúť bez toho, aby si do niekoho nevrazil. A zakaždým, keď do niekoho narazíš, otočí ťa to úplne náhodným smerom. Nemôžeš nájsť dvere, nevidíš steny, len sa bezcieľne motáš v kruhu. Presne takto vyzerá takzvaná „náhodná prechádzka“ svetla z jadra na povrch.

Nekonečná náhodná prechádzka

Vnútro Slnka nie je obyčajný plyn, ale extrémne hustá a horúca plazma. Atómy sú tu rozbité na holé jadrá a voľné elektróny, ktoré doslova zaplavujú celý priestor. Fotóny tieto voľné elektróny priam vyhľadávajú a neustále s nimi reagujú. Fotón zrodený v jadre preletí sotva jeden centimeter, kým narazí do elektrónu a odrazí sa úplne náhodným smerom. Potom preletí ďalší centimeter, opäť narazí a celý proces sa opakuje.

Matematika za týmto pohybom je neúprosná. Ak chceš prejsť určitú vzdialenosť náhodným krokom, nepotrebuješ len rovnaký počet krokov ako pri priamej čiare. Potrebuješ druhú mocninu tohto čísla. Ak sú dvere vzdialené štyri kroky, pri náhodnom kráčaní ich urobíš šestnásť. Ak je to desať krokov, urobíš ich sto.

Polomer Slnka je približne 70 miliárd centimetrov. Ak by fotón mohol letieť priamo, trvalo by mu to asi dve sekundy. Kvôli neustálym nárazom a zmenám smeru však musí vykonať astronomické množstvo krokov. Celá táto pinbalová nočná mora trvá približne 100 000 rokov.

Svetlo staršie ako ľudská civilizácia

Keď ti ráno dopadnú slnečné lúče na tvár, uvedom si, že toto svetlo začalo svoju púť v čase, keď sa moderní ľudia len začínali šíriť z Afriky. Neandertálci stále kráčali po Zemi, poľnohospodárstvo neexistovalo a o vzniku prvých civilizácií či písma sa nikomu ani nesnívalo. Celá známa ľudská história je mladšia než čas, ktorý tieto fotóny potrebovali na únik zo Slnka.

Navyše, fotón, ktorý zo Slnka nakoniec unikne, nie je ten istý, ktorý v jadre vznikol. Pôvodné gama žiarenie s obrovskou energiou milióna elektrónvoltov je počas svojej stotisícročnej púte neustále pohlcované a znova vyžarované elektrónmi. Každým krokom stráca časť svojej energie, až sa nakoniec premení na mäkšie, viditeľné svetlo, ktoré naše oči dokážu spracovať.

Keď sa plazma začne variť

Väčšina tohto gigantického zdržania sa odohráva v takzvanej radiačnej zóne, ktorá tvorí vnútorných 70 percent polomeru Slnka. Nad ňou sa však nachádza konvektívna zóna. Tu je už plazma dostatočne chladná na to, aby žiarenie nedokázalo efektívne prenášať energiu ďalej. Slnko preto mení taktiku a začína sa doslova variť.

Teplo sa tu šíri prúdením plazmy – horúce bubliny stúpajú k povrchu, tam odovzdajú svoju energiu a chladnejšie klesajú späť nadol. Akonáhle sa energia dostane do tejto zóny, na povrch vyskočí už za niekoľko mesiacov. Stále to však nemení nič na fakte, že svetlo, ktoré k nám dnes prichádza, je vlastne oneskorené vysielanie z hlbokej minulosti našej hviezdy.

Ak by sa dnes jadro Slnka rozhodlo z akéhokohoľvek dôvodu vypnúť, na povrchu by sme si to nevšimli ďalších stotisíc rokov. Slnko je v skutočnosti gigantická tepelná batéria fungujúca na obrovské oneskorenie. Pre ľudstvo je to však skvelá správa – vesmír nám dal do vienka dokonalý bezpečnostný tlmič, vďaka ktorému nás žiadne náhle zmeny v jadre našej domovskej hviezdy neohrozia zo dňa na deň.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda