Vedcom sa v novej štúdii publikovanej v žurnále The Astrophysical Journal Letters podarilo spozorovať doposiaľ nevidenú vec. Uvideli okraj akrečného disku supremasívnej čiernej diery. Na tému upozornil portál JPost.

Čierne diery vznikajú kolapsom masívnych hviezd, pričom výsledkom tohto kolapsu je astronomický objekt s tak obrovskou hustotou, že jeho gravitácia zabraňuje úniku akýchkoľvek častíc. Uniknúť z ich gravitačného zovretia nedokáže ani svetlo.

Okrem takýchto „bežných“ čiernych dier však existujú aj supermasívne čierne diery, čo sú v podstate čierne diery, ktorých hmotnosť je v rozmedzí miliónov až miliárd hmotností Slnka. Tieto supermasívne objekty vo vesmíre zohrávajú dôležitú rolu a nachádzajú sa v centre takmer každej väčšej galaxie. Výnimkou nie je ani Mliečna dráha, v ktorej srdci sídli čierna diera Sagittarius A*.

NOIRLab/NSF/AURA/P. Marenfeld

Okolo každej supermasívnej čiernej diery v centre galaxie krúži akrečný disk (disková štruktúra vytvorená z rozptýleného materiálu). Gravitácia núti materiál v disku padať špirálovom pohybe do stredu centrálneho telesa, vďaka čomu daný objekt rastie.

Hoci samotné čierne diery nevydávajú žiadne svetlo, gravitačná interakcia čiernej diery s akrečným diskom je taká silná, že vytvára v okolí teplo a svetlo, vďaka čomu oblasť okolo čiernej diery jasne žiari. Vedci sa už dlhú dobu zaujímajú o štúdium akrečných diskov, pretože nám môžu pomôcť pochopiť nielen vznik a vývoj čiernych dier ale celých galaxií.

Ako však píše portál Phys, problém je, že väčšinu akrečných diskov nie je možné priamo zobraziť, pretože sú od Zeme extrémne vzdialené. Namiesto toho astronómovia používajú svetelné spektrá, respektíve emisné čiary vyžarované z disku na charakterizáciu jeho veľkosti a správania.

Nikdy nevidená oblasť

Ukazuje sa pritom, že dôkaz o existencii akrečného disku je možné nájsť v špecifikom vzore emisných čiar nazývaných „profil s dvojitým vrcholom“. Pretože disk rotuje okolo čiernej diery, plyn na jednej strane sa pohybuje preč od pozorovateľa, zatiaľ čo plyn na druhej strane sa pohybuje smerom k pozorovateľovi.

Bronzwaer/Davelaar/Moscibrodzka/Falcke/Radboud University

Tieto relativistické pohyby naťahujú a stláčajú emisné čiary na dlhšie a kratšie vlnové dĺžky. Výsledkom je čiara s dvoma odlišnými vrcholmi. Tieto „dvojvrcholové profily“ sú však extrémne ojedinelým javom, pretože ich výskyt je obmedzený na zdroje, ktoré sú veľmi dobre pozorovateľné.

Čítajte viac z kategórie: Novinky