Veľký Magellanov mrak známy aj pod skratkou LMC (Large Magellanic Cloud) je naším najbližším susedom. V novej štúdii Eugene Vasiliev skúmal práve účinky tejto trpasličej nepravidelnej galaxie na Mliečnu dráhu. Na tému upozornil portál ScienceAlert.

Konečne začíname rozumieť tomu, ako nás ovplyvňujú susedné galaxie

Podľa výsledkov novej štúdie sa zdá, že LMC pomáha formovať Mliečnu dráhu spôsobom, ktorý ešte len teraz začíname chápať. Odpovede na to, ako presne LMC vplýva na Mliečnu dráhu by čiastočne mohli byť ukryté v nových údajoch zo satelitu Gaia.

V nich boli totiž objavené akési zvláštne „pruhové“ vzory v polohe a rýchlosti hviezd nachádzajúcich sa v galaktickom halo Mliečnej dráhy. Odborníci predpokladajú, že tieto vzory sú stopy, ktoré po sebe zanechali dávno mŕtve galaxie, ktoré sa pred mnohými miliónmi a miliardami rokov zlúčili s Mliečnou dráhou.

Najznámejším príkladom takejto fúzie je zrážka Mliečnej dráhy s galaxiou Gaia-Enceladus ku ktorej došlo pred 9 miliardami rokov. Z ďalších výskumov tiež vyplýva, že proces formovania Mliečnej dráhy bol pomerne „násilný“ proces, pri ktorom naša galaxia doslova pohltila asi 5 galaxií obsahujúcich až 100 miliónov hviezd a 15 menších galaxií obsahujúcich 10 miliónov hviezd. Viac informácií o týchto kolíziách nájdeš v samostatnom článku.

Výskumy však akosi zabúdali na vplyv spomínaného Veľkého Magellanovho mračna. Ako však upozorňuje Vasiliev, keď LMC v pomerne nedávnej minulosti prešlo blízko Mliečnej dráhy, mračno zanechalo v pruhových vzoroch isté stopy deformácie.

Šťastie a prekliatie v jednom

Problém je, že tieto deformácie sa hľadajú len veľmi ťažko. Ako objasniť Vasiliev pre portál UniverseToday, „život v našej vlastnej galaxii je pre astrofyzika prekliatím aj požehnaním zároveň.“

Na jednej strane síce odborníci môžu merať 3D polohy a rýchlosti miliónov hviezd vďaka satelitom ako je Gaia, ale na druhej strane, Mliečna dráha samotná (prach a svetlo v nej) nám blokuje vo výhľade na samých seba. Navyše, najvzdialenejšie kúty galaxie sú príliš ďaleko na to, aby sme dokázali zmerať presne polohy a rýchlosti hviezd v nich.

Aj z tohto dôvodu vedci vypĺňajú niektoré medzery v poznaní rôznymi simuláciami a modelmi, ktoré vytvárajú predpovede o vzdialených kútoch Mliečnej dráhy na základe toho, čo vieme o častiach nachádzajúcich sa bližšie k našej planéte.

Podľa Vasilieva to však nemusí byť zrovna najlepší nápad. Ak je totiž v našich modeloch chyba, hoc aj len 5 % skreslenie, respektíve nadhodnotenie údajov, náš obraz o Mliečnej dráhe a poruchách spôsobených LMC budú natoľko skreslené, že ich nedokážeme odhaliť.

Práve tu vstupujú do hry údaje zo satelitu Gagia a objav „pruhových“ vzorov. LMC totiž len nedávno prešla pericentrom svojej obežnej dráhy a to podľa nového výskumu vôbec po prvýkrát (pericentum je bod na dráhe kozmického telesa obiehajúceho okolo iného kozmického telesa, v ktorom sú obe telesá najbližšie).

Vzhľadom na to, že LMC je pomerne masívny spoločník (dosahuje 10 až 20 % hmotnosti Mliečnej dráhy) a prešiel už spomínaným pericentrom, zanechal na Mliečnej dráhe gravitačné poruchy, ktoré sa prejavujú na rôznych úrovniach.

Deformácia Mliečnej dráhy

Ako autor píše vo svojej štúdie, LMC malo vychýliť obežné dráhy hviezd v hviezdnych prúdoch, ale aj v niektorých menších satelitných galaxiách prechádzajúcich v blízkosti LMC. Taktiež mal tento prechod spôsobiť jemný posun centrálnych oblastí Mliečnej dráhy.

Inak povedané, Mliečna dráha nie je pevné teleso, keďže pozostáva z prachu, plynu a hviezd v rôznych hustotách, pričom prvý prechod LMC pericentrom obežnej dráhy (predpokladá sa, že LMC vykonáva ešte len svoj prvý prechod okolo Mliečnej dráhy) spôsobil posun, respektíve deformácie jednotlivých častí Mliečnej dráhy. Tie časti galaxie, ktoré boli bližšie k LMC boli samozrejme ovplyvnené viac, ako vzdialenejšie časti.

V konečnom dôsledku tak LMC pri svojom prechode spôsobilo síce jemnú, ale významnú deformáciu tvaru, predovšetkým vonkajších častí našej galaxie. Vo výsledku tak autor upozorňuje, že astronómovia musia brať do úvahy aj tieto javy a deformácie spôsobené prechodom LMC cez pericentrum, aby sa zabezpečila správnosť pozorovacích výsledkov a interpretácia údajov.

Za zmienku tiež rozhodne stojí fakt, že Mliečna dráha a LMC sú v kolíznom kurze, čiže naša domovská galaxia pohltí o niekoľko miliárd rokov tento „satelit“, čo jej dodá ďalšiu hmotu.

Táto udalosť je však len akousi malou ochutnávkou toho, čo bude nasledovať. Najväčšia kolízia Mliečnej dráhy príde o niečo neskôr, keď sa spojí s galaxiou Andromeda.

Hoci k „čelnej zrážke“ dôjde až o 4,5 miliardy rokov, najnovšie pozorovania a výskumy ukazujú, že vonkajšie vrstvy spomínaných galaxií sa už začali spájať. Viac informácií o tejto gigantickej udalosti nájdeš v samostatnom článku.