Mesiac potichu uniká Zemi. Od roku 1776 sa vzdialil o metre, ovplyvňuje aj dĺžku dňa

Predstav si teplú noc 4. júla 1776. V Amerike sa práve rodí nový národ, ľudia oslavujú na uliciach a nad ich hlavami svieti dorastajúci Mesiac. Na prvý pohľad vyzeral presne tak isto, ako ho vidíš ty dnes večer zo svojho balkóna. Lenže astronómovia prišli s fascinujúcim faktom – v tom čase bol Mesiac k našej planéte o takmer 10 metrov bližšie než dnes.

Presnejšie povedané, bol o 9,4 metra bližšie. Možno si povieš, že v porovnaní s priemernou vzdialenosťou Mesiaca od Zeme, ktorá je približne 384 400 kilometrov, je to zanedbateľný rozdiel. To máš síce pravdu, no tento drobný detail v sebe ukrýva neuveriteľný príbeh o tom, ako funguje mechanika našej slnečnej sústavy a ako sa vesmír neustále mení priamo pred našimi očami.

Náš kozmický sused totiž od nás pomaly a neúprosne uteká. Ako informoval portál Space, Mesiac sa od Zeme vzďaľuje rýchlosťou približne 3,8 centimetra za rok. Možno ťa prekvapí, že je to takmer rovnaká rýchlosť, akou ľuďom rastú nechty. Tento nepatrný posun je síce v priebehu ľudského života nepostrehnuteľný, no v meradle miliónov rokov mení celú našu vesmírnu existenciu.

Kozmické zrkadlá a odkaz programu Apollo

Ako vlastne vieme, že sa Mesiac od nás vzďaľuje s takou milimetrovou presnosťou? Vďačíme za to odvážnym astronautom z misií Apollo. Tí totiž na povrchu Mesiaca zanechali špeciálne reflexné zrkadlá, takzvané retroreflektory. Vedci zo Zeme na tieto zrkadlá už viac ako polstoročie vystreľujú výkonné laserové lúče a merajú čas, za ktorý sa svetlo vráti späť.

Vďaka tomuto fascinujúcemu experimentu dokážeme určiť polohu Mesiaca s extrémnou presnosťou. A čo vlastne tento únik spôsobuje? Odpoveď musíme hľadať v našich oceánoch. Gravitačná sila Mesiaca totiž priťahuje vodu na Zemi a vytvára tak prílivovú vlnu. Keďže sa však Zem otáča rýchlejšie, než Mesiac obieha okolo nej, táto masa vody ťahá Mesiac vpred. Funguje to ako neviditeľné kozmické vodítko, ktoré Mesiacu dodáva energiu a vytláča ho na vyššiu, vzdialenejšiu obežnú dráhu.

Ako Mesiac riadil životy našich predkov

V roku 1776 bol svet podstatne temnejší a tichší ako dnes. Ľudia boli od fáz Mesiaca priamo závislí. Neexistovalo žiadne pouličné LED osvetlenie a jediným spoľahlivým zdrojom nočného svetla na cestách bol práve náš satelit. Cestovatelia plánovali svoje dlhé cesty výhradne na noci okolo splnu, aby vôbec videli na cestu.

Kým dnes dokážu tie najlepšie teleskopy sveta detailne nafotiť vesmír, vtedajší vedci mali k dispozícii len základné optické prístroje. Napriek tomu už vďaka Galileovi vedeli, že Mesiac nie je dokonalá hladká guľa, ale svet plný kráterov, údolí a hôr. Isaac Newton zasa vďaka nemu definoval gravitačné zákony. Stále však nemali ani poňatia o tom, ako Mesiac vznikol, či z čoho sa presne skladá.

Čo prinesie táto kozmická rozlúčka?

Tento neustály drift má aj iné, prekvapivé dôsledky. Spomaľuje totiž rotáciu samotnej Zeme. Sily, ktoré posúvajú Mesiac ďalej, zároveň brzdia našu planétu – približne o 2,3 milisekundy za storočie. To znamená, že v roku 1776 bol pozemský deň o niečo kratší ako dnes.

Z dlhodobého hľadiska nás čaká celkom zásadný scenár. Za milióny rokov sa Mesiac vzdiali natoľko, že na oblohe bude vyzerať príliš malý na to, aby dokázal úplne prekryť Slnko. To znamená definitívny koniec úplných zatmení Slnka, aké poznáme dnes. Budúce generácie uvidia už len prstencové zatmenia, takzvaný „ohnivý kruh“.

Úplne nám však neutečie – fyzika nepustí a drift sa zastaví zhruba o 15 miliárd rokov. Toho sa však už naša Zem nedožije, keďže približne o 5 miliárd rokov sa z nášho Slnka stane červený obor, ktorý pohltí oboch vesmírnych súpútnikov.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda