Pri cestovaní Slnečnou sústavou sa viac nemusíme spoliehať na pomoc pozemských observatórií, informuje UniverseToday. Kozmické lode si totiž po novom vystačia aj so žiarením zo vzdialených pulzarov podobne, ako to robí GPS navigácia na Zemi.

Naša infraštruktúra nestačí

Navigácia v otvorenom vesmíre je problematikou, ktorá je drvivou väčšinou sci-fi filmov, seriálov a kníh opomínaná. Väčšina družíc a kozmických lodí dokáže samostatne určiť len svoju orientáciu, teda nasmerovanie a to pomocou Slnka a ostatných hviezd, na ktoré sa pozrie pomocou vlastných kamier a vypočíta z nich potrebné dáta.

Konkrétna pozícia v rámci Slnečnej sústavy je však oveľa zložitejšia a družice na obežných dráhach v blízkosti Zeme sa spoliehajú na Zem, na ktorú sa dívajú pomocou senzorov a vyhodnotením vzdialenosti od referenčných bodov zisťujú svoju pozíciu. Pri cestovaní do vzdialenejších zákutí našej Slnečnej sústavy je to ale úplne inak.

V takomto prípade sa vedci spoliehajú na rádiové signály medzi konkrétnou sondou a Zemou, ktorými komunikujú a využívajú Sieť hlbokéhu vesmíru od NASA, ktorá na to nestačí, tvrdí profesor Zach Putman.

To vytvára jedinečný problém, pretože misie mieriace do vzdialených oblastí potrebujú oveľa dlhšiu dobu pre prenos signálu, čo následne spôsobí ešte väčšiu vyťaženosť siete. Vzniká tak potreba pre samostatnú navigáciu, ktorá nie je závislá od dát získavaných zo Zeme a dokáže sa orientovať výhradne pomocou svojich vlastných senzorov a snímacích zariadení či kamier.

Stačia röntgenové lúče z kozmu

Vedci za účelom riešenia tohto problému navrhujú a zároveň vo svojej štúdii dokazujú použiteľnosť navigácie pomocou vzdialených pulzarov. Pomocou rýchlej rotácie a silného magnetického poľa produkujú veľmi silné lúče radiácie v röntgenovom spektre.

Pomocou komplikovaných výpočtov a simulácií tím vedcov zistil, ako sa bude táto radiácia správať pri rôznych podmienkach a zároveň našli najefektívnejší spôsob pre jej vypočítanie.

Prišli pritom na to, že je ideálne zamerať sa na pulzary s malým rozdielom uhlového oddelenia, teda také, ktoré na oblohe pôsobia, akoby boli blízko k sebe.

Jednou z požiadaviek je zároveň tá, aby išlo o pomerne pomalé pulzary s nízkou rotáciou. Pozorovanie viacerých pulzarov naraz zároveň zvyšuje presnosť a podľa odborníkov je takéto navigovanie oveľa jednoduchšie, než snaženie sa zlepšenia rádiového signálu budúcich sond vo vzdialených zákutiach Slnečnej sústavy.