Vedci sa už dlho snažili rozlúsknuť záhadu, prečo sa klíma na našej planéte napriek dramatickým zmenám v minulosti nikdy nevymkla totálnej kontrole. Odpoveď priniesol nový výskum, ktorý vyplynulo z najnovších zistení Science Daily publikovaných v odbornom žurnáli Proceedings of the National Academy of Sciences.

Hlavným aktérom v tomto kozmickom klimatizačnom systéme je prekvapivo obyčajný fosfát.

Fosfát ako neviditeľný regulátor

Zjednodušene povedané, Zem funguje ako obrovský stroj na recykláciu uhlíka. Keď sa mení globálna teplota, mení sa aj množstvo ľadových pokrývok na póloch, čo následne ovplyvňuje hladinu oceánov. Práve táto hladina je kľúčová. Keď je hladina mora vysoká, plytké šelfy sú zaplavené a zadržiavajú v sebe fosfáty – živinu, ktorú morský život nevyhnutne potrebuje na rast.

Menej fosfátu v otvorenom oceáne znamená menej morských organizmov, čo vedie k nižšej miere ukladania organického uhlíka na morskom dne. Výsledok? Viac oxidu uhličitého ostáva v atmosfére a planéta sa prirodzene otepľuje. Ak vás zaujíma, ako technológie menia naše chápanie prírodných procesov, podobne fascinujúce je aj to, že ľudské oko skrývalo tajomstvo, ktoré vedcom unikalo roky.

Zlatá stredná cesta pre klímu

Keď hladina morí klesne, proces sa obracia. Šelfy sa zmenšujú, fosfáty sa uvoľňujú do vody a podporujú explóziu morského života. Keď tieto organizmy hynú a klesajú na dno, so sebou „pochovávajú“ obrovské množstvo uhlíka, čo následne znižuje koncentráciu CO2 v atmosfére a planétu ochladzuje.

Výskumníci identifikovali tzv. „zlatú strednú cestu“ – ideálnu výšku hladiny mora (zhruba 10 až 40 metrov nad súčasnou úrovňou), pri ktorej dochádzalo k najefektívnejšiemu ukladaniu uhlíka. Práve tento mechanizmus fungoval milióny rokov ako brzda pri extrémnom otepľovaní.

Pohľad do budúcna

Tento objav nám pomáha lepšie pochopiť, prečo bolo napríklad obdobie eocénu tak drasticky teplé – hladiny morí boli vtedy príliš vysoko, „termostat“ bol vypnutý a fosfáty ostali uväznené v plytčinách.

Dnešný stabilnejší klimatický systém je výsledkom dlhodobého vývoja, pri ktorom sa zóny ukladania uhlíka postupne zúžili. Hoci táto štúdia neponúka priame riešenie pre dnešnú klimatickú krízu spôsobenú ľudskou činnosťou, definitívne nám ukazuje, že Zem má v rukáve mechanizmy, o ktorých sme doteraz mali len hmlistú predstavu.

Odborníci z celého sveta teraz využívajú metódu merania jódu a vápnika, aby presne zrekonštruovali, ako sa kyslík v oceánoch správal v dávnych dobách, čo je ďalším krokom k pochopeniu komplexnej mozaiky našej planéty.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP