Je to zvláštne a nedáva to zmysel. Vedci zistili šokujúcu vec o ročných obdobiach

Vedci z Kalifornskej univerzity v Berkeley sa pozreli na našu planétu z nezvyčajnej perspektívy. Pomocou dvoch desaťročí satelitných pozorovaní sledovali, ako sa na rôznych miestach Zeme striedajú ročné obdobia. Výsledok ich prekvapil: jar, leto, jeseň a zima sa na planéte neriadia jednotným rytmom. Naopak, často sú výrazne rozladené, a to aj medzi regiónmi, ktoré by sme intuitívne považovali za veľmi podobné.

To, že dve oblasti ležia na rovnakej pologuli, v podobnej nadmorskej výške alebo na rovnakej zemepisnej šírke, ešte vôbec neznamená, že prežívajú sezónne zmeny v rovnakom čase. Dokonca aj susediace regióny môžu mať úplne odlišné klimatické a ekologické cykly, čo vedie k formovaniu diametrálne rozdielnych biotopov. Vedci tento jav prirovnávajú k časovým pásmam, no len s tým rozdielom, že hranice tu neurčuje človek, ale samotná príroda. Štúdiu publikoval časopis Nature.

Pixabay

Prírodný kalendár je oveľa zložitejší

„Sezónnosť si často predstavujeme ako jednoduchý rytmus – zima, jar, leto, jeseň – no naša práca ukazuje, že prírodný kalendár je oveľa komplexnejší,“ vysvetľuje biogeograf a hlavný autor štúdie Drew Terasaki Hart. Obzvlášť výrazné je to v regiónoch, kde sa tvar a načasovanie lokálneho sezónneho cyklu dramaticky mení naprieč krajinou. „To môže mať hlboké dôsledky pre ekológiu aj evolúciu v týchto oblastiach.“

Terasaki Hart so svojím tímom vytvoril podľa vlastných slov doposiaľ najkomplexnejšiu mapu sezónneho načasovania suchozemských ekosystémov na Zemi. Nová mapa identifikuje oblasti, kde sú sezónne vzorce výrazne nesynchronizované, pričom nejde o náhodu, že sa tieto miesta často prekrývajú s hotspotmi biodiverzity.

Väčšia variabilita počasia má totiž kaskádový efekt. Ak sú napríklad prírodné zdroje v dvoch susediacich biotopoch dostupné v odlišných častiach roka, môže to zásadne ovplyvniť správanie rastlín aj živočíchov. V extrémnych prípadoch môže dôjsť k tomu, že rovnaký druh v dvoch blízkych oblastiach vstúpi do reprodukčnej fázy v inom čase, čo znemožní ich kríženie. V priebehu mnohých generácií tak môže vzniknúť úplne nový druh.

Keď susedné mestá žijú v inom klimatickom rytme

Ako ilustratívny príklad slúžia americké mestá Phoenix a Tucson v Arizone. Hoci sú od seba vzdialené len približne 160 kilometrov, ich ročné klimatické rytmy sa zásadne líšia. Tucson zaznamenáva najviac zrážok počas letného monzúnu, zatiaľ čo Phoenix dostáva väčšinu dažďa v januári. Tento rozdiel sa následne premieta do fungovania miestnych ekosystémov.

Zaujímavý vzorec sa ukázal aj pri takzvaných stredomorských klimatických oblastiach, ktorých je na Zemi päť. Ide o regióny s miernymi, vlhkými zimami a horúcimi, suchými letami, ako je Kalifornia, Čile, Južná Afrika, južná Austrália či oblasť Stredomoria. V týchto regiónoch dosahujú lesné rastové cykly vrchol približne o dva mesiace neskôr než v iných ekosystémoch.

Mapa zároveň detailne ukazuje rozdiely v čase kvitnutia rastlín či dozrievania plodín. „Dokonca to vysvetľuje komplexnú geografiu zberu kávy v Kolumbii – krajine, kde môžu mať kávové farmy vzdialené jeden deň jazdy cez hory reprodukčné cykly rozladené, akoby ležali na opačných pologuliach,“ dodáva Terasaki Hart.

Dopady na klímu, oceány aj budúce modely

Výskum má presah aj do ďalších oblastí klimatickej vedy. V októbri vedci objavili pod morským ľadom v centrálnom Arktickom oceáne a v eurázijskej Arktíde prosperujúce komunity mikróbov známych ako necyanobakteriálne diazotrofy. Ide o baktérie, ktoré viažu dusík, no nevyužívajú fotosyntézu. Zatiaľ nie je potvrdené, že v Arktíde skutočne fixujú dusík, no ak sa to potvrdí, ich vplyv môže byť globálny.

Okraje arktického morského ľadu podľa vedcov hostia viac dusík viažucich baktérií a vyššiu aktivitu viazania dusíka. To naznačuje, že s rýchlym topením ľadu v dôsledku klimatickej zmeny by sa tieto mikroorganizmy mohli šíriť, podporovať rast rias a meniť morskú potravovú sieť aj zloženie atmosféry. „Ak sa zvýši produkcia rias, Arktický oceán absorbuje viac CO₂, pretože viac oxidu uhličitého sa naviaže v biomase rias,“ vysvetľuje morský mikrobiálny ekológ Lasse Riemann z Kodanskej univerzity.

Čítajte viac z kategórie: Novinky