Najväčší mesiac Saturnu, hmlistý a chladný Titan, už dlho fascinuje vedcov ako jedno z najpravdepodobnejších miest, kde by mohol existovať mimozemský život. Pod jeho ľadovou kôrou sa totiž ukrýva oceán slanej vody a na jeho povrchu sa nachádzajú celé jazerá a rieky z tekutých uhľovodíkov.

No najnovší výskum naznačuje, že aj keby tam život bol, jeho celková biomasa by sa zmestila do veľkosti jedného malého psa. A povedzme, že by išlo o takého miniatúrneho pudla.

Podľa evolučného biológa Antonina Affholdera z Arizonskej univerzity by Titanova hypotetická biosféra mohla byť tak energeticky chudobná, že by v priemere podporila iba jednu fermentujúcu bunku na liter oceánskej vody. To znamená, že aj keď Titan oplýva organickými látkami, ich dostupnosť a využiteľnosť pre život je zrejme veľmi obmedzená.

Zaujímavé vnútro

Titan má v slnečnej sústave výnimočné postavenie. Je jediným mesiacom s hustou atmosférou a jediným známym nebeským telesom okrem Zeme, kde existuje stabilná kvapalina na povrchu. Nejdev šak o vodu, ale o metán a etán, ktoré sú pri teplote -179 °C v kvapalnom stave. Tieto uhľovodíky sa zhromažďujú do jazier, riek a morí veľkých ako Veľké kanadské jazerá.

No to najzaujímavejšie sa deje pod povrchom. Podľa dát z misie Cassini-Huygens má Titan viacvrstvovú vnútornú štruktúru. Nachádza sa tam kamenné jadro, vrstva zvláštneho ľadu s názvom ľad-VI a slaný podzemný oceán, ktorý je uzavretý v 100-kilometrovej vrstve vonkajšieho ľadu. Práve tento ľad tvorí Titanovu „povrchovú kôru“ a neustále naň padá dážď organických molekúl z atmosféry.

NASA

V hornej atmosfére dochádza k rozkladu dusíka a metánu UV žiarením, v dôsledku čoho vznikajú zložité organické zlúčeniny bohaté na uhlík a kyslík. Tie potom padajú späť na povrch, kde vytvárajú čierne pieskové duny podobné kôpkom kávovej usadeniny. Tieto molekuly sa môžu dostať do podzemného oceánu dvoma spôsobmi: buď cez krátery vytvorené dopadmi meteoritov, ktoré roztopia ľadovú kôru, alebo postupne presakujú zo skalnatého jadra smerom nahor.

Pokročilá štúdia

Nový výskum použil bioenergetické modelovanie na to, aby zistil, či tieto organické zlúčeniny môžu poskytovať dostatok energie pre mikróby žijúce v oceáne. Vedci sa zamerali na glycín (najjednoduchšia aminokyselina), ktorú by hypotetické mikróby mohli rozkladať podobne ako baktérie triedy Clostridia na Zemi. Ide o proces známy ako fermentácia, teda anaeróbne získavanie energie bez kyslíka.

NASA

Fermentácia bola zvolená zámerne. Ide totiž o jeden z najstarších a najuniverzálnejších metabolických procesov na Zemi. Nepotrebujeme si teda vymýšľať exotické mimozemské biochémiu. Vieme, že tento spôsob funguje a prežil miliardy rokov evolúcie. Navyše, glycín a jeho prekurzory sú bežné v celom vesmíre. Sú v kométach, asteroidoch aj v prachových hmlovinách, z ktorých vznikajú hviezdy a planéty.

No aj napriek tomuto dlhodobému prílivu organických látok do Titanovho oceánu výskum ukazuje, že iba malá časť z nich je skutočne využiteľná pre život. Výsledkom je, že celková biomasa života na Titane by mohla vážiť len niekoľko kilogramov, čo je približne hmotnosť malého psa. Výskumníci dodávajú, že by to v prepočte znamenalo menej ako jednu bunku na kilogram vody v celom oceáne, alebo rovnaké množstvo uhlíka ako v tele priemerného 50-kilogramového človeka.

Ak by teda na Titane naozaj existoval život, jeho objavenie by bolo mimoriadne náročné. Niečo ako hľadať ihlu v kope sena, ktorá sa navyše nachádza 1,3 miliardy kilometrov od nás. No aj takýto drobný dôkaz by znamenal obrovský prelom v našom chápaní života vo vesmíre.