Vesmír je plný zatúlaných častíc uvoľnených počas rôznych procesov, z ktorých mnohé sú schopné demolovať celé hviezdne systémy.

Ako ale informujú vedci prostredníctvom portálu EurekAlert, tentoraz sa im podarilo zaznamenať časticu v podobe kozmického lúča, ktorý svojou extrémnou energiou prekonal všetky doterajšie rekordy, s výnimkou jedného jediného.

Stále im nerozumieme

Z hľadiska energie sa táto častica dostala na druhé miesto všetkých kozmických lúčov, ktoré sa na Zemi podarilo zachytiť a prekonáva ju len častica z roku 1991. Tá dosiahla energiu na úrovni až 320 exa-elektrónvoltov (eV), kým novoobjavená častica niesla energiu vo výške 240 exa-eV, teda 2,4 x 10²⁰ eV.

Obe tieto nesmierne energetické častice však majú čosi spoločné – ani v jednom prípade vedci nedokázali určiť ich zdroj, ktorý sa musí alebo musel nachádzať kdesi vo vesmíre. Ako totiž vysvetľujú autori štúdie, tak silné kozmické lúče by mali hravo odolávať magnetickým poliam galaxií a určovanie smeru, z ktorého prišli, je preto jednoduché.

Napriek tomu sa ale ani v jednom prípade nepodarilo nájsť žiadny energetický proces či objekt, ktorý by mohol tieto častice vyprodukovať.

Astrofyzici sú si takmer istí, že slabšie kozmické lúče produkujú napríklad hviezdy, ako aj naše Slnko, avšak tie silnejšie sa im nedarí vysvetliť. Podľa doterajších teórií však majú vznikať v supernovách alebo počas zrážok hviezd.

Vyvracia neistoty

Ako ďalej vysvetľuje ScienceAlert, druhá najsilnejšia častica z vesmíru dostala prezývku „Amaterasu“ po bohyni Slnka v japonskej mytológii. Zároveň tak potvrdzuje, že mala častica detegovaná v roku 1991 skutočne tak vysokú energiu, akú detektory namerali. Pre vedcov je však toto potvrdenie zároveň nepríjemným problémom, ktorý zrejme bude vyžadovať ešte ohromné množstvo výskumu.

Podľa doterajších modelov totiž existuje limit energie na úrovni 50 exa-elektrónvoltov označujúci maximálnu energiu, ktorú si dokáže takáto častica zachovať na vzdialenosť 160 miliónov svetelných rokov.

Kozmické lúče totiž počas svojej púte vesmírom postupne strácajú energiu, avšak do vzdialenosti 160 miliónov svetelných rokov sa nepodarilo detegovať nič dostatočne silné na to, aby došlo k produkcii častíc s tak vysokou energiou.

Ani supernovy však nie sú dostatočne silné na to, aby vyprodukovali kozmické lúče na úrovni Amaterasu či častice z roku 1991. Možných riešení je niekoľko – magnetické polia môžu byť lepšie v urýchľovaní častíc, než sa predpokladalo alebo vedci prehliadli skutočný zdroj. Je však možnosťou, že sú tieto častice výsledkom doteraz neznámeho javu.