Voda, číra kvapalina bez zápachu, chuti, ktorá tvorí až 70 % ľudského teľa, je základnou zložkou biomasy a hlavným prostriedkom pre transport živín. Okrem toho tvorí voda až dve tretiny z celkového povrchu našej planéty.

Je všade okolo nás. Vedci po 70 rokoch konečne zmerali najzáhadnejší typ hmoty

Stal sa zázrak. Legendárna sonda opäť prekvapivo komunikuje so Zemou

Revolučná misia NASA dostala zelenú. Záhadný objekt blízko Zeme preskúma vesmírne lietadlo

Tento rok však ukázal, že voda v kvapalnom skupenstve nie je taká unikátna ako sme si pôvodne mysleli. Od začiatku tohto roka sa neustále vynárajú nové a nové štúdie, ktoré potvrdzujú prítomnosť vody aj na okolitých planétach. Objav vody na cudzích planétach vždy vyvolá vlnu senzácie a množstvo špekulácií týkajúcich sa existencie mimozemského života.

„Skryté“ jazerá na Marse

Jednou z planét, o ktorej sa už dlhú dobu vedie polemika o prítomnosti vody a s ňou spojeného, či už minulého alebo súčasného mikrobiálneho života. je bezpochyby Mars. Ten bol v roku 2020 azda najskloňovanejšou planétou vôbec. Niet sa čomu čudovať, veď v rozmedzí len jedného mesiaca vyslali tri svetové mocnosti svoje medziplanetárne sondy smerom k tejto červenej planéte.

Okrem toho, na Marse počas tohto roka bolo uskutočnených viacero objavov týkajúcich sa vody. Tým najväčším bolo objavenie troch jazier s vodou kvapalnom skupenstve, ktoré sú súčasťou siete subglaciálnych jazier (jazerá nachádzajúce sa pod ľadovcami). Objav pomerne za krátky čas vyvolal množstvo otázok, pričom asi najviac rezonuje otázka, či je objavená sieť jazier vhodná pre život.

Keďže objavený systém subglaciálnych jazier pozostáva najmä z roztokov hypersalínu, krátka odpoveď na tieto otázky znie: nie. Jazerá sú podľa vedcov jednoducho natoľko slané, že nedokážu oplývať podmienkami vhodnými pre život. Slaná voda by však v ich prípade mohla slúžiť ako konzervačná komora, v ktorej možno nájsť vyhynuté mimozemské mikrobiálne organizmy.

Ďalším unikátnym objavom na Marse bolo aj zistenie úniku vody do atmosféry. Pozorovaním hornej časti atmosféry vedci zistili, že marťanské prachové búrky pomáhajú vodnej pare dostať sa až do tých najvyšších častí atmosféry, kde sa rozdelí na vodík a kyslík, a uniká do vesmíru.

Ide o prevratné zistenie, pretože až doteraz sme si mysleli, že vodná para je zničená slnečnými lúčmi v nižších vrstvách atmosféry. Okrem toho všetko nasvedčuje tomu, že voda na červenej planéte pochádza z viacerých zdrojov, čo vyvracia všetky známe teórie.

Hoci Mars v súčasnosti nedisponuje podmienkami vhodnými pre udržanie vody v kvapalnom skupenstve na jeho povrchu, existuje celý rad dôkazov priamo spojených s existenciou kvapalnej vody niekedy v minulosti.  Za najlepšie sa považujú geologické a chemické ukazovatele ako napríklad riečne korytá, polárne oblasti, existencia minerálov priamo spojených s výskytom tekutej vody a podobne.

Červená planéta však nebola jedinou, ktorá vedcov zanechala v nemom úžase. O poriadny rozruch sa postarala aj trpasličia planéta Ceres s priemerom len 950 kilometrov obiehajúca medzi dráhami Marsu a Jupitera, ktorá bola dlhodobo považovaná len za pustý kus horniny.

Výsledky analýzy prieskumnej misie NASA Dawn, ktorá obiehala okolo Ceres od roku 2015 do roku 2018 však naznačuje, že táto vôbec prvá objavená trpasličia planéta skrýva pod svojich povrchom oceán. Ten je tvorený vodným roztokom solí s hĺbkou 40 kilometrov a šírkou niekoľko stoviek kilometrov.

Tento objav je veľkým zdrojom pre budúce štúdie, ktoré by sa mohli zamerať na vývoj či dokonca potenciálnu obývateľnosť planéty. Prítomnosť podpovrchovej nádrže soľanky podporila aj ďalšia analýza 20 miliónov rokov starého kráteru Occator nachádzajúcom sa na tejto trpasličej planéte.

Pri analýze krátera sa vedci zamerali na vyvýšeniny a kopce, ktoré sa v ňom nachádzajú. Tie sa mohli vytvoriť po tom, čo vodné toky vytvorené nárazom meteoritu zamrzli. Nebolo by to prvýkrát, čo by sme takýto dej pozorovali, pretože podobné udalosti už vedci objavili na Zemi a Marse a mohli sa udiať aj na Ceres.

Ako je možné, že voda je aj na Plute?

Tekutý oceán by sa mohol nachádzať aj na našej najvzdialenejšej planéte – na Plute. Ten vo svojom počiatku nemusel byť takou zamrznutou guľou plnou ľadu a skál akou je dnes. Všetko totiž nasvedčuje tomu, že akreácia materiálu počas formovania Pluta dokázala vytvoriť dostatok tepla na vytvorenie tekutého oceánu, ktorý by pretrval pod ľadovou kôrou až do súčasnosti aj napriek veľkej vzdialenosti od Slnka.

Hoci tento scenár je v rozpore s pôvodnými teóriami o jeho počiatku vedci ho nevylučujú. Vypočítali totiž, že ak by sa Pluto sformovalo za obdobie kratšie ako 30 000 rokov, jeho počiatok by bol „horúci“, mal by teda dones podpovrchový oceán.

Ich teóriu podporuje aj fakt, že na Plute vidíme veľa dôkazov o expanzii povrchu a len málo o kompresii. Ak by bolo Pluto od počiatku studené, videli by sme presný opak. Tieto údaje tiež naznačujú, že ďalšie veľké objekty Kuiperového pásu mali pravdepodobne rovnako horúci počiatok a mohli vykazovať prítomnosť skorých oceánov.

Voda sa nachádza aj na viacerých Jupiterových mesiacoch

Zistenie toho, že väčšia teplota na mesiacoch Jupitera je spôsobená vzájomnou interakciou medzi jednotlivými mesiacmi a nie samotným Jupiterom prinieslo tiež so sebou zaujímavé teórie týkajúce sa prítomnosti tekutých oceánov na mesiacoch Európa, Ganymedes a Kalisto. Tie sú podľa najnovších zistení dostatočne horúce na to, aby hlboko pod svojim povrchom skrývali oceány plné vody.

Keďže sa však tieto mesiace nachádzajú pomerne ďaleko od Slnka, niečo musí brániť zamrznutiu týchto oceánov. Tým „niečím“ by malo byť slapové zahrievanie, ktoré je spôsobené deformáciou astronomického telesa v dôsledku vzájomnej gravitačnej interakcie medzi jednotlivými telesami.

Na slapové zahrievanie má vplyv aj rezonancia, na ktorej tieto mesiace „vibrujú“. Ide pritom o jav, ktorý sa odohráva všade tam, kde sa nachádza voda, teda aj na Zemi. Vedci výpočtom týchto vibrácií, respektíve prirodzených frekvencií dospeli k záveru, že slapové zahrievanie môže byť dostatočne veľké, aby došlo k rozpusteniu ľadu a hornín vo vnútri mesiacov, čo by znamenalo, že niektoré mesiaca Jupitera majú pod svojim povrchom tekuté oceány.

Jupiterove mesiace nie sú jediné mesiace s vodou

Ďalším dôležitým objavom bola aj detekcia vody na Mesiaci, a to dokonca aj na tých miestach, kde by sa nachádzať vôbec nemala. Hoci v tomto prípade nejde o nájdenie tekutej vody, stále ide o prelomový objav, ktorý potvrdzuje prítomnosť vody nie len na chladných tienistých miestach, ale aj na miestach, kde dopadá slnečné žiarenie.

Doposiaľ sme si totiž mysleli, že voda vydrží na lunárnom povrchu iba vtedy, keď sa zachytí do studených pascí, čo sú miesta nachádzajúce sa v zatienených oblastiach, kde sa teploty pohybujú okolo -128 stupňov Celzia. Nové údaje však naznačujú, že voda sa nachádza aj mimo týchto oblastí v podobe molekúl uväznených v sklovitom regolite, ktorý ju chráni pred drsným prostredím.

Nová teória o vode na Zemi

V neposlednom rade tento rok vyšla aj pomerne kontroverzná štúdia zaoberajúca sa vodou, tentokrát však nie na cudzích planétach, ale na Zemi. Nový model, ktorý bol v štúdii predstavený totiž vyvracia všetky doterajšie teórie o pôvode vody na našej planéte.

Jednoznačne totiž uvádza, že voda mohla neprišla zo žiadnych komét či meteoritov, ale mali sme ju už od vzniku planéty. Tento kontroverzný model vychádza z domnienky, že veľké množstvo plynu a prachu, ktoré sa vytvorilo v okolí Slnka a neskôr tvorilo základné stavebné kamene planét, boli jednoducho príliš horúce na to, aby dokázali udržať ľad.

Vidíme, že vo vesmíre sa voda nachádza všade okolo nás a ani prítomnosť kvapalnej vody nie je taká ojedinelá ako sa pôvodne myslelo.