Záhadný šíp nechal vedcov v nemom úžase. 60 000-ročný jed na ňom odhalil, že o histórii ľudí sme sa mýlili

Archeológovia v Južnej Afrike odhalili dôkaz, ktorý zásadne mení pohľad na schopnosti raných moderných ľudí. Na kremenných hrotoch šípov z lokality Umhlatuzana Rock Shelter v provincii KwaZulu Natal identifikovali stopy rastlinného jedu staré približne 60 000 rokov. Ide o najstarší priamy dôkaz použitia otrávených šípov pri love, aký sa doteraz podarilo nájsť.

Výskumné tímy z Južnej Afriky a Švédska zistili, že lovci používali toxické látky z rastliny gifbol, odborne Boophone disticha, ktorú miestne komunity poznajú ako jedovatú cibuľu, uvádzajú autori v najnovšej štúdii.

Rastlina obsahuje silné alkaloidy, ktoré dokážu po vniknutí do krvného obehu paralyzovať nervový systém a spôsobiť smrť. Podľa vedcov museli pravekí lovci nielen rozpoznať nebezpečné vlastnosti tejto rastliny, ale aj vedieť, ako účinne aplikovať jej toxíny na hroty zbraní.

Profesorka Marlize Lombard z Palaeo Research Institute na Univerzite v Johannesburgu uviedla, že ide o jasný dôkaz pokročilého uvažovania. Podľa nej nález potvrdzuje, že obyvatelia južnej Afriky používali luk a šípy oveľa skôr, než sa doteraz predpokladalo, a zároveň dokázali cielene využívať prírodnú chémiu na zvýšenie úspešnosti lovu.

Ľudia pred 60 000 rokmi už používali „tajné zbrane“

Laboratórne analýzy odhalili prítomnosť dvoch konkrétnych alkaloidov, buphandrínu a epibuphanisínu. Vedci ich identifikovali pomocou hmotnostnej spektrometrie, ktorá umožnila zachytiť chemický podpis aj po desiatkach tisíc rokov. Zároveň potvrdili, že tieto látky vykazujú mimoriadnu stabilitu, čo vysvetľuje, prečo sa ich stopy zachovali v pôde tak dlhý čas.

Tím porovnal chemické zloženie prehistorických hrotov so šípmi starými približne 250 rokov, ktoré sa nachádzajú v múzejných zbierkach vo Švédsku. Výsledok prekvapil aj samotných odborníkov. Chemický profil jedu sa takmer zhodoval. Profesor Sven Isaksson zo Štokholmskej univerzity zdôraznil, že práve toto porovnanie potvrdilo kontinuitu znalostí o rastlinných toxínoch, ktoré sa v regióne prenášali medzi generáciami počas tisícročí.

Používanie jedu pri love má aj hlboký kognitívny význam. Kým oštep alebo šíp bez jedu zabíja okamžitým zranením, toxická látka pôsobí s časovým odstupom. Lovec musí pochopiť, že aj malé poranenie povedie neskôr k oslabeniu alebo smrti zvieraťa. Takýto spôsob lovu si vyžaduje plánovanie, trpezlivosť a schopnosť uvažovať v dlhšom časovom horizonte.

Marlize Lombard

Profesor Anders Högberg z Linnaeovej univerzity v Švédsku upozorňuje, že práve tento typ strategického myslenia predstavuje typický znak moderného ľudského správania. Podľa neho kamenné nástroje z tejto doby pôsobia primitívne len na prvý pohľad, no mentálne schopnosti ich používateľov sa už veľmi podobali na dnešných ľudí.

Objav zároveň poukazuje na rozsiahle znalosti rastlín a ich účinkov, ktoré praveké komunity získavali dlhodobým pozorovaním prírody. Výber vhodnej rastliny, spracovanie toxických látok a ich stabilné uchovanie na hrotoch šípov si vyžadovali komplexné technologické postupy aj sociálny prenos skúseností.

Výsledky výskumu vedci zverejnili v odbornom časopise Science Advances. Nález posilňuje predstavu, že už pred desiatkami tisíc rokov dokázali ľudia kombinovať technológiu, prírodné zdroje a strategické myslenie spôsobom, ktorý výrazne zvýšil ich šance na prežitie v náročnom prostredí.