Už viac než 10 rokov sa snažia vedci rozlúsknuť záhadu rýchlych rádiových zábleskov (FRB). Ide o unikátne rádiové signály prichádzajúce zo vzdialených galaxií. Niektoré FRB je možné pozorovať v pravidelných intervaloch, iné sa zjavili len raz.

Mimozemské signály

Keď sa zdalo, že objavujeme toľko FRB, že ich začíname považovať za úplne všedný jav vesmíru, objavil sa nový extrémne rýchly rádiový impulz, ktorý celú záhadu znova prehĺbil. Na tému upozornil portál NewAtlas.

Jingchuan Yu, Beijing Planetarium/ NRAO

Ako píše Inštitút Maxa Plancka na svojom webe, väčšina rýchlych rádiových zábleskov sa objaví akoby odnikiaľ, pričom každý z týchto výbuchov, ktorý trvá len niekoľko milisekúnd, vyžaruje toľko energie, koľko Slnko vyžiari za celý deň.

Väčšina zaznamenaných FRB k nám prichádza z extrémne vzdialených galaxií, ktoré sú od Zeme vzdialené aj niekoľko miliárd svetelných rokov. Teraz sa však vedci v novej štúdii publikovanej v žurnále Nature a Nature Astronomy bližšie pozreli na jeden veľmi neobyčajný záblesk. Ten pochádza z oblasti vzdialenej „iba“ 12 miliónov svetelných rokov.

Ide o opakujúci sa signál FRB 20200120E, ktorý bol prvýkrát zaznamenaný v roku 2020 v súhvezdí Veľká medvedica. V novej štúdii odborníci vystopovali zdroj FRB pomocou 12 parabolických antén, ktoré sú súčasťou pozorovacej siete EVN. Ukázalo sa, že záblesky k nám prichádzajú z okraja špirálovej galaxie Messier 81.

M81 tak predstavuje doteraz najbližší zdroj rádiových zábleskov, pričom poloha zdroja sa presne zhoduje s guľovou hviezdokopou, ktorá leží v tejto galaxii a pozostáva z veľmi starých hviezd. Toto zistenie je však nesmierne prekvapujúce. Všetky objavené FRB k nám totiž prichádzali z oblastí, kde sú hviezdy oveľa mladšie.

Čo je zdrojom FRB?

Čo presne by malo byť ich zdrojom, sa zatiaľ s určitosťou stanoviť nepodarilo. Vo vedeckej obci však dlhú dobu prevláda teória, že ich strojcom by mohli byť magnetary.

Umelecká predstava rýchlych rádiových pulzov. Zdroj: ESO/M. Kornmesser

Samotný magnetar predstavuje typ neutrónovej hviezdy, čo je degenerovaná hviezda zložená z neutrónového plynu, ktorá vznikla po výbuchu supernovy. To, čo ale magnetary rozlišuje od iných typov neutrónových hviezd, je ich neuveriteľne silné magnetické pole.

Inými slovami, ide o malé, extrémne husté a vysoko magnetizované jadro, ktoré zostalo po výbuchu hviezdy. Magnetary by sa však v guľových hviezdokopách mali vyskytovať iba zriedka.

„Máme podozrenie, že sa pozeráme na hviezdu s nezvyčajnou históriou,“ nazdáva sa spoluautor štúdie Franz Kirsten.

Tím bádateľov predpokladá, že predmetný magnetar nie je obyčajným magnetarom. Podľa nich ide o špeciálny magnetar, ktorý bol kedysi bielym trpaslíkom v binárnom systéme. Biely trpaslík kedysi dávno odčerpával materiál zo sprievodnej hviezdy, až napokon získal veľké množstvo hmoty a zrútil sa do magnetaru.

Išlo by tak o nesmierne vzácny magnetar vytvorený vzácnou udalosťou, ale v tomto zhluku plnom starých hviezd by to bol najjednoduchší spôsob, ako vytvoriť rýchle rádiové záblesky, objasňujú vedci.

Ak sa tieto tvrdenia ukážu ako pravdivé, pôjde vôbec o prvý dôkaz magnetaru, ktorý sa zrodil z bieleho trpaslíka. Zatiaľ zostáva existencia takéhoto druhu magnetaru stále iba na papieri.

Analýza však ukázala i ďalšie zvláštnosti. Ukázalo sa totiž, že niektoré záblesky boli oveľa kratšie, ako sa očakávalo. Zatiaľ čo väčšina FRB trvá rádovo niekoľko milisekúnd, niektoré predmetné pozorované FRB trvali iba desiatky nanosekúnd. Uvedené naznačuje, že objekt musí pochádzať z malej oblasti vo vesmíre, ktorá môže mať priemer len niekoľko desiatok metrov.

Zrejme teda vo vesmíre existuje úplne nová kategória ultra-rýchlych rádiových zábleskov.