NASA zachytila na Marse záhadný objekt. O pár minút neskôr po ňom nebolo ani stopy

Surové snímky z marsovských roverov patria k najfascinujúcejším záberom, aké máme z iných svetov k dispozícii. Občas sa však na nich objaví detail, ktorý okamžite vyvolá búrlivé diskusie a vlnu špekulácií.

Presne to sa stalo pri fotografii, ktorú vyhotovil rover Curiosity v marsovskom kráteri Gale a na ktorej sa vznáša útvar nápadne pripomínajúci medúzu s chápadlami dotýkajúcimi sa horizontu, ako sme videli aj v sci-fi filme Vojna svetov.

Hoci fotografia vznikla ešte 20. augusta 2023 počas marsovského dňa s označením Sol 3924, širšiu pozornosť verejnosti si získala až po tom, čo ju nadšenci vesmíru nanovo objavili v archívoch americkej agentúry NASA. Zvláštny tmavý objekt pokrýva len približne 15 pixelov, no jeho nezvyčajná morfológia stačila na to, aby zaplavil sociálne siete.

Záhadný objekt, ktorý z ničoho nič zmizol

Základným kľúčom k pochopeniu akejkoľvek anomálie na Marse je časová postupnosť snímok. Keď sa experti pozreli na snímky z rovnakej navigačnej kamery (Right Navigation Camera), zistili veľmi podstatnú skutočnosť. Na záberoch vytvorených necelé dve minúty pred inkriminovanou fotografiou sa v danom priestore nenachádzalo vôbec nič neobvyklé.

Rovnaký výsledok priniesol aj kontrolný pohľad na záber zhotovený o 78 minút neskôr. Horizont kopca bol úplne čistý a tmavá štruktúra bez stopy zmizla. Tento fakt okamžite vylúčil možnosť, že by išlo o reálnu geologickú formáciu, nezvyčajný skalný útvar alebo trvalú súčasť marsovského reliéfu.

Pokiaľ niečo existuje len na jedinej expozícii s dĺžkou zlomku sekundy a následne to kompletne zanikne, astronómovia a dátoví analytici smerujú pozornosť k dvom hlavným kategóriám javov. Ide buď o prechodný fyzikálny jav v marsovskej atmosfére, alebo o chybu v samotnom záznamovom a prenosovom reťazci kamery.

Úder kozmického žiarenia priamo do senzora

Najpravdepodobnejším kandidátom na vysvetlenie celej záhady je artefakt spôsobený kozmickým žiarením. Marsovské rovery operujú v prostredí s veľmi tenkou atmosférou a bez silného magnetického poľa, čo znamená, že ich elektronika čelí neustálemu bombardovaniu vysokoenergetickými časticami z hlbokého vesmíru.

Keď takáto častica zasiahne kremíkový čip CCD senzora počas kalibračného kroku, zanechá v ňom lokalizovaný elektrický náboj. Spracovateľský softvér na palube rovera následne tento kalibračný rámec odčíta od skutočnej expozície. V dôsledku matematického odpočítania sa pôvodne jasný bod premení na tmavý odtlačok v konečnom obraze.

Na rovnakom zábere z roku 2023 tam záhadná bytosť nebola; zdroj: NASA/JP

Prečo má však škvrna tvar pripomínajúci chápadlá medúzy? Odpoveďou je difúzia elektrického náboja pozdĺž stĺpcov pixelov v kombinácii so smerom vyčítavania dát zo senzora. Práve tento fyzikálny proces vytvorí tenké vertikálne výbežky smerujúce nadol z centrálneho tmavého jadra. Keďže ide o jednorazový zásah častice, stopa sa logicky objaví iba na jedinom snímku.

Elektronické anomálie a prenos dát cez vesmír

Druhým silným vysvetlením sú elektronické šumy a chyby vznikajúce pri ukladaní a prenose dát na vzdialenosť desiatok miliónov kilometrov. Hodnota každého jedného pixelu prechádza dlhou cestou od analógovo-digitálneho prevodníka cez palubný počítač rovera až po antény siete Deep Space Network na Zemi.

K lokálnemu stmaveniu pixelov môže dôjsť z viacerých technických príčin. Patrí medzi ne napríklad teplotný výkyv v blízkosti hardvéru kamery, ktorý vyvolá nárast tmavého prúdu, alebo takzvaný Single-Event Upset, kedy radiácia dočasne prepíše hodnotu v pamäťovom bufferi.

NASA/JPL-Caltech

Vylúčiť nemožno ani stratu dátových paketov počas odosielania snímky na Zem. Ak pri dekompresii chýba časť informácie, algoritmy môžu prázdne bloky vyplniť tmavou textúrou. Podobné anomálie vznikajú aj pri drobných nepresnostiach v kalibračných súboroch pre rovnomernosť poľa (flat-field calibration).

Atmosférické víry a prachové javy

Treťou teoretickou možnosťou zostáva prechodný fyzikálny jav v samotnej marsovskej atmosfére. Na Marse pravidelne vyčíňajú prachové víry (dust devils), ktoré dokážu rýchlo zdvihnúť stĺpec jemného piesku a prachu a vzápätí sa rozpadnúť bez toho, aby ich zachytila ďalšia expozícia.

Tento scenár je však v tomto konkrétnom prípade menej pravdepodobný. Pre jednoznačné potvrdenie prachového víru by vedci potrebovali dáta z meteorologických a veterných senzorov rovera alebo párový záber z ľavej navigačnej kamery, ktoré však v presnom čase expozície neboli k dispozícii.

Bez dodatočných stereoskopických dát zostáva vizuálna interpretácia jedinej čiernobielej fotografie v nízkom rozlíšení vždy náročná. Ľudský mozog má navyše silnú tendenciu podliehať pareidólii, teda hľadaniu známych tvarov, tvárí či zvierat v náhodných zhlukoch bodov a tieňov.

NASA/JPL-Caltech

Fascinácia neznámom verzus tvrdá realita dát

Záber „medúzy“ z krátera Gale takmer okamžite pripomenul fanúšikom záhad aj neidentifikované anomálne javy (UAP), ktoré boli v minulosti zaznamenané vojenskými senzormi na Zemi. Vedecká komunita však pristupuje k podobným úkazom s chladnou hlavou a prísnou metodológiou.

Rover Curiosity brázdi povrch Červenej planéty už od roku 2012 a za ten čas odoslal státisíce fotografií. Pri takto masívnom objeme dát je štatisticky nevyhnutné, že senzory občas zachytia náhodné interferencie, chyby čipov či neobvyklé odrazy svetla, ktoré na prvý pohľad pôsobia mimozemsky.

Prípad marsovskej medúzy je ukážkovým príkladom toho, ako dôležité je skúmať technologické pozadie snímok predtým, než začneme hovoriť o senzačných objavoch. Prístroje operujúce v nehostinnom kozme odvádzajú špičkovú prácu, no fyzikálnym zákonom a vplyvu kozmického žiarenia sa vyhnúť nedokážu.

Čítajte viac z kategórie: Operátori