Peklo, ktoré stvorilo život: Vesmírne kolízie premenili Zem na veľký chemický inkubátor

Predstava, že vesmírni pútnici prinášajú na planéty život, nie je vo vedeckom svete úplne nová. Už dnes s istotou vieme, že kométy a asteroidy obsahujú organické zlúčeniny vrátane aminokyselín, ktoré sú základnými stavebnými kameňmi proteínov. Keď tieto telesá narážali do mladej, rozžeravenej Zeme, doručovali na ňu cenný materiál. Samotný import chémie však na vznik života nestačí. Potrebuješ prostredie, kde sa tieto prvky môžu bezpečne miešať, reagovať a vyvíjať.

Nová štúdia publikovaná v prestížnom vedeckom časopise AGU Advances, na ktorú upozornil portál Universe Today, sa pozrela hlboko do minulosti našej planéty. Gigantické kolízie mali prekvapivý vedľajší efekt. Extrémna energia nárazu nielenže roztavila povrch, ale v hĺbke zemskej kôry vytvorila rozsiahle siete rozdrvených, mimoriadne poréznych hornín. Cez tieto pukliny následne začala cirkulovať horúca voda bohatá na minerály.

Gigantické laboratóriá pod povrchom

Vedci sa vo svojom výskume zamerali na dve najstaršie obdobia našej planéty – hadaikum a archaikum, ktoré sa datujú do obdobia pred 2,5 až 4,5 miliardami rokov. V tom čase bola Zem pod neustálou paľbou z vesmíru. Tím pod vedením Amandy Alexander z výskumného inštitútu Southwest Research Institute (SwRI) použil pokročilé počítačové simulácie, aby zistil, ako tieto nárazy ovplyvnili priepustnosť zemskej kôry.

Výsledky ich modelov sú fascinujúce. Nárazy asteroidov vytvorili gigantické podpovrchové hydrotermálne systémy, ktoré dokázali stabilne fungovať celé milióny rokov. V tomto divokom a horúcom prostredí neustále reagovali minerály, voda a organické zlúčeniny. Nie je to tak dávno, čo sme ťa informovali o tom, že vedci objavili cukor v hlbokom vesmíre.

To len potvrdzuje, že dôležité ingrediencie k nám naozaj padali z neba. No až v týchto chránených podzemných „labyrintoch“ našli optimálne prostredie na to, aby sa pospájali do prvých zložitých štruktúr a neskôr živých buniek.

Stokrát väčšie ako Yellowstone

Ak si nevieš predstaviť, o akých rozmeroch sa tu bavíme, vedci ponúkajú skvelé porovnanie. Dnes patrí medzi najznámejšie hydrotermálne oblasti na svete Yellowstonský národný park v USA. Jeho podpovrchový systém má objem zhruba 10 000 kilometrov kubických. Systém, ktorý vygeneroval dopad asteroidu Chicxulub (ktorý vyhubil dinosaury), však dosahoval objem až 1 milión kilometrov kubických – bol teda stokrát väčší.

Model ukázal, že ak Zem zasiahli ešte väčšie asteroidy s priemerom 50, 100 či dokonca 250 kilometrov, vytvorili systémy, ktoré boli oproti Chicxulubu ešte o dva až štyri rády masívnejšie. Podľa prepočtov vedcov mohlo byť pred 4,3 miliardami rokov až vrchných 8 kilometrov zemskej kôry kompletne premenených na vysoko priepustnú, „špongiovitú“ štruktúru plnú prúdiacej horúcej vody. Významná časť tohto priestoru zostala aktívna až do obdobia pred 3,5 miliardami rokov.

Oceány ako nečakaná brzda

Zaujímavým zistením simulácie je aj vplyv prítomnosti oceánov. Logicky by sme si mohli myslieť, že voda na povrchu procesom pomôže, no opak bol pravdou. Ak asteroid dopadol do hlbokého oceánu (vedci simulovali hĺbku 5 kilometrov), vytvorený hydrotermálny systém bol v skutočnosti menší a menej intenzívny.

Voda v oceáne totiž tlmila silu nárazu, čo viedlo k menšiemu roztriešteniu zemskej kôry pod ním. Najlepšie podmienky pre vznik týchto podzemných chemických kuchýň tak paradoxne vznikali vtedy, keď asteroidy narážali priamo do suchej, odhalenej kôry mladého sveta.

Tento objav zásadne mení to, ako sa pozeráme na rannú evolúciu planét. Náraz asteroidu už nemusíme vnímať len ako sterilizačnú udalosť, ktorá všetko živé vymaže z povrchu. V skutočnosti mohlo ísť o dôležitého architekta biologického potenciálu.

Ak totiž zrážky s vesmírnymi telesami vytvárajú stabilné podpovrchové oázy pre chémiu, rovnaký scenár sa mohol odohrať aj inde. Otvára to dvere k novým teóriám o hľadaní života na Marse či na mesiacoch plynných obrov, akými sú Európa či Enceladus. Súčasné krátery na týchto telesách, ktoré dnes považujeme za mŕtve a pusté, môžu pod svojím povrchom stále ukrývať zamrznuté stopy po dávnych biologických experimentoch.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda