Zemská gravitácia podľa vedcov dokáže trhať nebezpečné asteroidy na kusy

Zem pravdepodobne intenzívnym pôsobením gravitácie trhá veľké a nebezpečné asteroidy na kusy, čím znižuje riziko ich dopadu na povrch planéty a vyhubenie života, naznačuje nová štúdia. TASR informuje na základe článku publikovanom serverom Live Science.

Každý rok míňajú Zem desiatky asteroidov, ktoré okolo nej preletia vo vzdialenosti menšej ako vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom. Napriek tomu sú katastrofické nárazy asteroidov do Zeme veľmi vzácne. Štúdia zverejnená v prestížnom odbornom žurnále The Astrophysical Journal Letters, na ktorej sa podieľali Mikael Granvik z Technickej univerzity v meste Luleå vo Švédsku a Kevin Walsh zo Southwest Research Institute v americkom štáte Colorado, prináša záver, že gravitácia Zeme môže pôsobiť ako obranný systém, ktorý ju chráni pred nevítanými návštevníkmi.

Masy planét a ich mesiacov pôsobia na okolité objekty a seba navzájom obrovskými gravitačnými silami označovanými ako slapové. Astronómovia takto spočiatku označovali pôsobenie Mesiaca na Zem, ktoré spôsobuje striedanie morského prílivu a odlivu. Slapové sily však môžu na dvoch protiľahlých koncoch vesmírneho telesa spôsobiť taký výrazný rozdiel v gravitácii, že teleso ich pôsobenie nevydrží a rozpadne sa – nastane slapový rozpad.

Jedným z najslávnejších príkladov tohto procesu je slapový rozpad kométy Shoemaker-Levy 9 (SL9) z roku 1994, ktorú gravitácia Jupitera najskôr roztrhala na kusy a neskôr ju tento plynný obor vtiahol do svojej atmosféry. Jupiter na okolie pôsobí gravitáciou 2,5-násobne vyššou ako Zem a vedcom dlho chýbali dôkazy o tom, že podobným spôsobom môžu na okolie vplývať aj planéty podobné Zemi.

„Približne pred desiatimi rokmi sme hľadali rodiny blízkozemských asteroidov (NEA), ktoré mohli vzniknúť vďaka slapovému rozpadu, no žiadne sme nenašli,“ uvádza Granvik pre Live Science. Fragmenty, ktoré takto vznikli, splynuli s okolím tak rýchlo, že jednotlivé rodiny nebolo možné identifikovať, dodal Granvik.

Pátranie po asteroidoch vytvorených slapovým rozpadom sa pohlo v roku 2016. Granvik sa podieľal na štúdii skúmajúcej počty asteroidov rôznej veľkosti a ich trajektórie okolo Slnka. Vedci v rámci nej vytvorili model, ktorý počítal obežné dráhy asteroidov rôznych veľkostí, aby zistili ich počet a vzdialenosť od Slnka.

Výsledky modelu porovnali s údajmi zhromaždenými teleskopom financovaným NASA v Arizone. Zistili, že skutočný počet asteroidov je výrazne vyšší, ako predpokladal model, boli však menšie a obiehali po dráhach neďaleko Zeme a Venuše. Granvikovi napadlo, že úlomky mohli vzniknúť práve slapovým rozpadom väčších telies. Neskôr s pomocou Kevina Walsha tento predpoklad zohľadnil pri vytváraní nového modelu, ktorý potvrdil údaje zozbierané teleskopom.

Slapový rozpad má však i svoje úskalia – vzniká tak viac menších asteroidov, ktoré môžu planétu zasiahnuť. Vedci však upokojujú, že nie je dôvod na paniku; veľkosť úlomkov je totiž menšia než kilometer, takže „nepredstavujú nebezpečenstvo vyhynutia ľudstva,“ dodáva Granvik. Mohli by však zvýšiť riziko výskytu udalostí ako v prípade čeľabinského meteoru z roku 2013 alebo tunguskej explózie z roku 1908, dvoch najznámejších udalostí z nedávnej histórie spájaných s meteormi.