Slovenskí plynári hlásia pripravenosť na definitívne odstrihnutie od ruského plynu, ktoré je naplánované na jeseň 2027. Technologicky a logisticky transformáciu zvládnemene, no účet za energetickú bezpečnosť zaplatia firmy a spotrebitelia. Alternatívne trasy a prechod na skvapalnený zemný plyn (LNG) zvýšia ceny v regióne o 4 až 10 eur za megawatthodinu a vystavia nás globálnym geopolitickým búrkam.

Energetická mapa Európy prechádza najradikálnejšou transformáciou od čias studenej vojny. Slovensko, ktoré desaťročia profitovalo zo svojej strategickej polohy kľúčového tranzitného uzla pre ruský plyn smerujúci na Západ, sa definitívne pripravuje na novú realitu. Po 30. septembri 2027 by sa mala uzavrieť jedna z najdlhších a najdiskutovanejších kapitol európskej energetiky.

Dobrou správou je, že katastrofické scenáre o zamrznutých fabrikách a chladných radiátoroch sa konať s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú. Slovenský plynárenský a naftový zväz (SPNZ) uisťuje, že domáca infraštruktúra je na tento rez pripravená. Technologická sebestačnosť však prichádza s trpkou príchuťou. Nebude to zadarmo a nebude to bez rizika.

Výkonný riaditeľ SPNZ Richard Kvasňovský pre agentúru SITA pomenoval realitu bez diplomatických fráz. „Jednoducho povedané, slovenské plynárenstvo bude naďalej zabezpečovať plynulé a nepretržité dodávky zemného plynu aj po 30. septembri 2027, no pôjde o drahšie a riskantnejšie riešenia.“

Logistická pasca

Najväčšou štrukturálnou nevýhodou Slovenska v novej plynovej ére je jeho geografia. Sme vnútrozemská krajina bez priameho prístupu k moru, a teda aj k LNG terminálom. Zatiaľ čo prímorské štáty ako Nemecko, Holandsko či Poľsko dokážu skvapalnený plyn z USA, Kataru či Afriky prečerpávať priamo do svojich sietí, Slovensko je odkázané na komplikované cezhraničné prepravné trasy.

V praxi to znamená, že superchladený skvapalnený plyn musí najskôr doraziť do prístavných terminálov, tam prejsť procesom opätovného splynovania a následne putovať cez tranzitné sústavy niekoľkých susedných štátov až k nám. Každý jeden úsek tejto trasy, každý prechod cez hranicu, však znamená dodatočné náklady v podobe tranzitných poplatkov.

Zväz predpokladá, že táto zmena zdrojov a prepravných trás by mohla v regióne strednej a východnej Európy zvýšiť ceny plynu približne o 4 až 10 eur za megawatthodinu (MWh).

Ak si toto číslo premietneme do makroekonomického kontextu, zistíme, že ide o obrovský balík peňazí. Pri priemernej ročnej spotrebe Slovenska, ktorá sa pohybuje na úrovni okolo 45 terawatthodín (TWh), to pre našu ekonomiku znamená čisté dodatočné zaťaženie vo výške 180 až 450 miliónov eur ročne. To je suma, ktorú bude musieť niekto zaplatiť. Buď štát cez dotácie, alebo koncoví odberatelia.

PGNiG

Brusel pod paľbou

Z čistého ekonomického pohľadu zostáva zachovanie dodávok ruského potrubného plynu podľa SPNZ stále najvýhodnejším riešením. Plynári preto otvorene kritizujú spôsob, akým Európska únia k celej tejto geopolitickej stratégii pristúpila.

Podľa Kvasňovského totiž Európska komisia pri príprave plánu na ukončenie dovozu ruských energetických surovín neurobila dostatočne dôslednú analýzu jeho vplyvu na ceny plynu v celej EÚ. Kritika smeruje najmä na to, že Brusel nedostatočne vyhodnotil špecifiká regiónu strednej a východnej Európy (CEE).

Krajiny nášho bloku boli historicky budované ako jednostranne závislé od východných tokov. Prechod na západné a južné trasy si preto vyžaduje nielen masívne investície do infraštruktúry a reverzných tokov, ale prináša aj permanentne vyššie prevádzkové náklady, s ktorými západoeurópske štáty s vlastnými prístavmi nemusia zápasiť. Energetická transformácia sa tak stáva asymetrickým trestom pre vnútrozemské ekonomiky.

mmo wegmann/unsplash/myko makhlai/unsplash (úprava redakcie)

Kto zaplatí najvyšší účet?

Zatiaľ čo pri domácnostiach môže štát do istej miery zasiahnuť a regulovať ceny prostredníctvom kompenzačných mechanizmov, slovenský priemysel dostane priamu ranu. Najsilnejšie budú zasiahnuté odvetvia, v ktorých plyn neslúži len na kúrenie, ale funguje ako základná vstupná surovina v chemických procesoch.

Typickým príkladom je výroba hnojív (kde je plyn kľúčový pre syntézu amoniaku), hutníctvo, metalurgia či sklársky priemysel. Pre slovenské podniky, ako je napríklad chemický gigant Duslo Šaľa či oceliarne, to znamená ďalší masívny tlak na marže. Prichádza to navyše v čase, kedy už teraz európski výrobcovia strácajú dych v boji s lacnejšou ázijskou a americkou konkurenciou kvôli drahým emisným povolenkám a vysokým cenám elektriny.

Unsplash / TASR

Verdikt pre slovenské hospodárstvo

Slovensko technickú výzvu zvládne. Investície do prepojení s Poľskom, Maďarskom a posilnenie kapacít smerom z Rakúska a Česka nám dávajú istotu, že kohútiky nevyschnú.

Skutočnou skúškou však bude zvládnuť ekonomické cunami. Vyššia cena o 4 až 10 eur za MWh sa stane novým štandardom, s ktorým sa budeme musieť naučiť žiť. Éra lacnej energie, na ktorej stál slovenský priemyselný model posledných dvadsiatich rokov, definitívne skončila.

Ak chcú slovenské podniky prežiť, štát aj súkromný sektor musia masívne prepnúť na režim extrémnej energetickej efektívnosti a prejsť k produktom s podstatne vyššou pridanou hodnotou.

Čítajte viac z kategórie: Novinky