Netflix v uplynulých dňoch vydal šesťdielny miniseriál High Score, ktorý sa zameriava na kľúčové aspekty videohernej histórie. Ako vášnivý hráč som sa na podobný projekt zastrešovaný nekonečným rozpočtom streamovacej služby mimoriadne tešil, keďže práve Netflix dokáže často divákovi podať zložitú premisu zaujímavým a jednoznačným spôsobom.

Toto nikto nečakal. Nový Assassin’s Creed úplne zmení žáner

Najbrutálnejší slovenský film si čoskoro pozrieš online. V špeciálnej edícii bude len na jednom mieste

Nič pre slabé povahy. Hrali sme brutálnu novinku, o ktorej monštrách sa ti bude aj snívať

Dokument je zostavený zo šiestich nenadväzujúcich kapitol, kedy sa každá z nich sústredí na úplne iný aspekt hernej histórie. High Score začína strohým priblížením prvých videohier a takmer okamžite sa presunie k velikánom tej doby, hrám Space Invaders a Pac-Man.

Po objasnení prechodu z automatového hrania ku domácim konzolám nás seriál v ďalšej časti prevedie stručnou históriou Nintenda, následne objasní počiatky žánru RPG a vysvetlí nám marketingovú vojnu medzi Nintendom a Segou.

Posledné dve časti sú venované dospelejším hrám, kedy sa nezabúda ani na legendárne právne ťaženia proti brutalite prvého Mortal Kombat alebo na počiatky žánru FPS, skrz nevyvrátiteľné klenoty štúdia id Software.

Nenechaj si ujsť
Zlý film ešte nikdy nenatočil. 10 zaujímavostí o režisérskom géniovi Christopherovi Nolanovi a jeho filmoch

High Score cielene vyberá, ktoré prvky histórie ukáže divákovi

Ako už skladba jednotlivých časti naznačuje, Netflix sa cielene zameral buď na komerčne najúspešnejšie počiny histórie, alebo na tituly sprevádzane v tej dobe akoukoľvek kontroverziou.

Problémom dokumentu tak nie je výber titulov, ktorý samozrejme patrí medzi špičku priemyslu a v mnohých prípadoch tieto značky postavili základy dnešných hier, ale skôr absencia ostatných počinov, ktoré dokument od Netflixu nekompromisne odfiltroval.

Tento problém sa tiahne naprieč všetkými šiestimi časťami a zarytý fanúšik hier aspoň raz pri každej z nich ostane zarazený z faktu, že autori nejaký dôležitý fragment histórie vynechali. Seriál tak vynecháva viaceré videoherné ságy ako napríklad The Legend of Zelda alebo Dragon Quest, zatiaľ čo sa plnohodnotne venuje Mariovi a okrajovo Final Fantasy, čo sú vo svete hier komerčne rovnako úspešné značky.

Asi najväčším prešľapom je absolútne vynechanie akejkoľvek zmienky európskej kultúry, ktorá na prelome 80. a 90. rokoch zohrávala veľkú úlohu práve v oblasti herného segmentu.

Chýbajú tak akékoľvek zmienky najmä o herných počítačoch Amiga či Commodore 64 alebo strojov od spoločnosti Sinclair Research. Práve tieto kúsky v našich končinách kedysi predstavovali základné piliere hráčskej kultúry a tradičný stredoeurópsky retro hráč na ne nedá dopustiť.

Na druhej strane je veľkým plusom dokumentu hĺbka, do ktorej autori zašli pri rozoberaní vybraných tém, ktoré sa do šiestich častí dostali. High Score rozhodne stavia na nostalgickom aspekte, umocnenom o prítomnosť hneď niekoľkých kľúčových postáv videoherných dejín.

Autori si mimo iných vývojárov pozvali aj napríklad mozog za Pac-Manom, Torua Iwatani, spoluautora série DOOM, Johna Romera alebo Richarda Garriotta, ktorý je všeobecne považovaný za otca západných RPG.

Tvorcom miniseriálu rovnako kvitujem aj zakomponovanie hneď niekoľkých šampiónov kľúčových herných turnajov doby herných automatov a NESu, ktorí nám bližšie načrtli cestu profesionálneho hrania kedysi, v kontraste s dnešnými e-športovými turnajmi. Okrem popredných vývojárov sa seriál venuje aj bývalému autorovi zvukového podkladu hneď niekoľkých hier Nintenda, Hirokazovi Tanakanovi, alebo legendárnemu autorovi komplexných kresieb charakterov série Final Fantasy, Yoshitaka Amanovi.

Až príliš často sa sústredi na nepodstatné aspekty na úkor toho dôležitého

Nezabúda sa ani na počiatky herných automatov a biznisu s ním spojeným, prvé športové hry od Electronic Arts a na postupný prechod od stolových RPG k elektronickým. V časti zameranej práve na RPG však narážame na ďalší problém, kedy nám dokument ukazuje nepodstatnú časť histórie skrz stratený dungeon crawler GayBlade, reprezentujúci LGBT v dobe, kedy táto komunita nedisponovala takmer žiadnymi právami.

Autori mohli zvoliť ktorúkoľvek zásadnejšiu značku herného priemyslu, ako je napríklad The Elder Scrolls alebo mimo RPG žáner niektorú z popredných adventúr štúdií LucasArts či Sierra. Prečo Netflix zvolil práve, pred dokumentom takmer neznáme RPG GayBlade, nechám už na každého vlastné odôvodnenie.

Dokument rovnako exceluje formou dávkovania informácií a hudobným podkladom. Zábery z reálnych hier konštantne striedajú rozhovory s autormi alebo hernými šampiónmi, kedy schopnosť Netflixu dostať viaceré z týchto postav pred kameru rozhodne chválim.

K lepšiemu pochopeniu zápletky tak napomáha aj grafické vyobrazenie výkladu, väčšinou v štýle 8-bitových hier vo vlastnej réžii Netflixu. Rovnako je na to aj hudba, ktorá vynikajúco funguje k dotváraniu nostalgickej atmosféry. Kľúčové skladby rezonujúce u diváka aj po dopozeraní však budeš hľadať márne, čo sa ale od dokumenty ani nečaká.

Zhodnotenie

High Score je premrhaná príležitosť Netflixu predstaviť bežnému divákovi históriu herného priemyslu. Dokument nefunguje ani ako nástroj jednoduchého priblíženia kultúry nevedomým divákom, keďže jednotlivé časti na seba nenadväzujú a dejová linka má aj niekoľkokrát v rámci jednej kapitoly tendenciu odbočiť a vyústiť úplne inak, ako začala.

Tu na rad prichádza hrami pobozkaný divák, ktorý však ostane sklamaný z nedostatočnej profesionality autorov, ktorí cielene vybrali len určite kúsky histórie a bez ohľadu na dôležitosť ostatných článkov herného priemyslu ich vynechali. Jeden z dôležitých príkladov, ako seriál odignoroval obrovskú časť dejín je spôsob, ako sa zameral na počiatky firmy Sega.

V tomto prípade, High Score absolútne odignorovalo prvú konzolu od Segy a automaticky sa sústredil len na druhú generáciu herných systémov tejto spoločnosti, a to len preto, aby nám mohol predstaviť marketingovú vojnu Nintenda a Segy. Rovnako tak zabudol aj na európsky herný trh na čele s Amigou, ktorý som popísal vyššie.

Šesťdielny seriál je na Netflixe zatiaľ jediný svojho druhu. Na škodu však je, že na YouTube sa nájde nespočetné množstvo, často lacnejších dokumentov, ktoré témy spracované streamovacou službou dokážu podať divákovi ďaleko prijateľnejšou a najmä usporiadanejšou cestou.

Netflix často vydáva dokumenty natiahnuté na viac časti ako by bolo „zdravé“. V prípade hernej minisérie tak mohol zvoliť práve túto taktiku a zaokrúhliť číslovku všetkých častí aspoň na desať, kedy by dokázal pokryť naozaj všetky kľúčové aspekty vybraného časového rámca. High Score nie je tragický dokument, no určite by si zaslúžil viac pedantnosti.