Obežná dráha našej Zeme je už teraz poriadne preplnená, no skutočné nebezpečenstvo sa môže skrývať oveľa ďalej, než sme si doteraz mysleli. Geostacionárna dráha (GEO) vo výške približne 36-tisíc kilometrov nad rovníkom je najlukratívnejším a zároveň najdrahším vesmírnym priestorom. Satelity tu obiehajú synchrónne s rotáciou našej planéty, vďaka čomu sa zdá, že nehybne visia nad jedným bodom. Práve táto jedinečná vlastnosť z nich robí kľúčové piliere pre globálne telekomunikácie, predpovede počasia, televízne vysielanie či vojenský monitoring.

Predstav si však, že tieto kľúčové stroje v hodnote stoviek miliónov eur prelietavajú cez neviditeľné mínové pole. Vedci z britskej University of Warwick totiž prišli s alarmujúcim zistením. Pomocou nových metód odhalili doposiaľ neviditeľný oblak vesmírneho odpadu, ktorý predstavuje obrovskú hrozbu pre satelity v tejto strategickej oblasti. Tento objav zásadne mení náš pohľad na bezpečnosť vo vesmíre.

Tieto miniatúrne trosky majú veľkosť len okolo piatich centimetrov, no ich ničivá sila je kvôli obrovským rýchlostiam fatálna, ako ukázali najnovšie analýzy vesmírneho priestoru. Pre geostacionárnu dráhu to predstavuje kritický problém, s akým sme doteraz vo vesmírnych modeloch nepočítali. Malé objekty totiž doterajšie prístroje nedokázali na takú obrovskú vzdialenosť vôbec zaznamenať.

Neviditeľné trosky odhalil nový algoritmus

Objaviť takto malé objekty vo vzdialenosti 36-tisíc kilometrov od Zeme je pre bežné optické teleskopy takmer nadľudská úloha. Výskumníci z Warwicku preto museli prehodnotiť staršie údaje z teleskopu Isaac Newton na ostrove La Palma v Kanárskych ostrovoch. Na staré dáta však nasadili úplne novú zbraň – pokročilé algoritmy na spracovanie obrazu, ktoré dokážu vytiahnuť dôležité detaily zo šumu.

Metóda nazývaná „blind stacking“ (slepé skladanie snímok) funguje na princípe kombinovania viacerých po sebe idúcich záberov. Algoritmus testuje tisíce potenciálnych dráh, po ktorých by sa mohli skryté objekty pohybovať, a ich digitálnym navrstvením zvýrazní aj tie najslabšie svetelné stopy. Výskumníkom sa tak podarilo objaviť 25 predtým úplne prehliadnutých stôp trosiek. Šokujúce je, že až 80 % z nich patrilo objektom, ktoré doteraz neboli zapísané v žiadnej oficiálnej databáze vesmírneho odpadu.

Kozmické mínové pole bez prirodzenej brzdy

Na nízkej obežnej dráhe (LEO), kde lietajú napríklad satelity Starlink alebo Medzinárodná vesmírna stanica (ISS), funguje prirodzený samočistiaci mechanizmus. Aj v týchto výškach sa nachádzajú stopové prvky zemskej atmosféry, ktoré odpad postupne spomaľujú. Ten nakoniec klesne a bezpečne zhorí v atmosfére. Vo výške geostacionárnej dráhy však žiadna atmosféra neexistuje.

To znamená, že akýkoľvek úlomok, ktorý tu vznikne – či už zrážkou, rozpadom batérie alebo odlúpnutím farby – tu zostane krúžiť doslova navždy. Kým ľudstvo spriada veľkolepé plány na kolonizáciu iných svetov, pričom podľa niektorých odborníkov NASA robí veľkú chybu pri plánovaní prvej základne na Mesiaci, na našom vlastnom „dvore“ ignorujeme nebezpečenstvo, ktoré nás môže odstrihnúť od moderných technológií.

Čo to znamená pre budúcnosť

Satelity na geostacionárnej dráhe patria k najväčším a najkomplexnejším strojom, aké sme kedy do vesmíru poslali. Individuálne projekty stoja stovky miliónov a ich solárne panely majú často rozpätie cez 30 metrov, čo z nich robí obrovské terče. Pri rýchlostiach, akými sa objekty na dráhach pohybujú – často ide o niekoľko kilometrov za sekundu – má aj päťcentimetrový úlomok kinetickú energiu rozbehnutého auta.

Zrážka s takýmto malým projektilom by drahý satelit okamžite zničila, čo by mohlo ochromiť globálne služby na Zemi a vyvolať nebezpečnú reťazovú reakciu ďalších kolízií. Podľa autorov štúdie by nikto pri zmysloch nevstúpil do pozemného mínového poľa bez detektora mín. Rovnako by sme nemali vysielať ďalšie drahé misie na geostacionárnu dráhu bez toho, aby sme presne vedeli, kde tieto neviditeľné hrozby lietajú. Čas na ignorovanie vesmírneho smetiska sa definitívne kráti.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda