Vedcom sa podarilo zachytiť zatiaľ najdetailnejšie video tzv. opačných bleskov, o ktorých existencii sa ľudstvo dozvedelo len v posledných rokoch, informuje ScienceAlert. Jedná sa o fenomén, ktorý zatiaľ nie je úplne vysvetlený a jeho sledovanie je, kvôli vzácnosti, rýchlosti a polohe nad oblakmi obzvlášť problematické.

3D mapa opačného blesku

Na prvý pohľad môže nové video pôsobiť ešte horšie ako to, ktoré sa vedcom podarilo zachytiť ešte v roku 2018. Nejasné a čiernobiele zábery však nie sú celým príbehom a v skutočnosti sa tentoraz podarilo zhromaždiť aj veľké množstvo dát, vďaka ktorému bolo možné vytvoriť 3D model pozorovaného opačného blesku.

Kevin Palivec

„Videli sme zdroje s veľmi vysokou frekvenciou nad vrchom oblaku, čo sa predtým s takouto úrovňou detailu nepodarilo. Pomocou satelitných a radarových dát sme dokázali zistiť, kde sa nachádzala veľmi horúca vedúca časť výboja nad mrakom,“ vysvetľuje Levi Boggs, fyzik a inžinier z Technologického výskumného inštitútu Georgia.

Jedná sa pritom o ten istý opačný blesk, ktorý bol zachytený v roku 2018, avšak vedci ho preskúmali pomocou úplne iných prístrojov, ktoré ho úplnou náhodou zaznamenali. Vďaka náhodne získaným dátam sa Boggs, spolu s ďalšími kolegami, pustili do výskumu a podrobnej analýzy tohto vzácneho a ešte donedávna spochybňovaného javu.

Skutočný obor

Na základe dát sa podarilo určiť aj veľkosť tohto opačného výboja, ktorý siahal od výšky 8 km až do takmer 100 km nad povrch Zeme. To je veľkosť, ktorej sa klasické blesky nemôžu rovnať. Do vrchnej časti atmosféry preniesol až 300 coulombov elektrického náboja, pričom bežný blesk prenesie „len“ okolo 5 coulombov, píše CNET.

Pixabay

Prúd ionizovaného vzduchu v okolí tohto blesku navyše dosahoval teplotu až 4 700 °C a menšie prúdy v okolí približne 200 °C. Prúd prepojil búrkové mračná s ionosférou, čím vzniklo vodivé premostenie a následný prenos záporného náboja a to až rádovo v tisíckach ampérov za sekundu, vysvetľuje USRA.

Z optického hľadiska sa pritom výboj držal prevažne nižšie a monitorovacie zariadenia ho zachytili do výšky 20 km. Na druhej strane vysokofrekvenčná časť výboja dosiahla výšku od 22 do 45 km. Dáta pritom potvrdili teórie, o ktorých si vedci doteraz neboli istí.

Vysokofrekvenčné signály napríklad definitívne pochádzajú z malých štruktúr, ktoré odborníci nazývajú „streameri“ a nachádzajú sa na špičkách tvoriacich sa bleskov. Stále však nie je jasné, prečo tieto blesky šľahajú smerom nahor, miesto toho, aby šli nadol alebo do strán tak, ako ostatné blesky.