Keď sa povie meno Jules Verne, väčšine z nás napadnú fantastické dobrodružstvá pod morskou hladinou či cesta do stredu Zeme. Tento literárny velikán však dokázal niečo, z čoho moderným astronómom dodnes naskakuje husia koža. Jeho vizionárske diela totiž s mrazivou presnosťou načrtli oblet Mesiaca, ktorý len nedávno premenila NASA na skutočnosť.

Podobnosť medzi Verneovou fikciou a reálnym letom lode Orion v rámci misie Artemis II nie je len povrchná. Hoci dnes disponujeme technológiami, o ktorých sa v 19. storočí nikomu ani nesnívalo, základná kostra príbehu zostáva rovnaká: posádka v kužeľovitej kapsule letí k nášmu jedinému prirodzenému satelitu, obletí ho a vráti sa bezpečne na Zem.

Na neskutočnú podobnosť medzi románovou predlohou a moderným výskumom vesmíru vyplynulo z najnovších zistení, ktoré analyzujú vizionárske myslenie tohto francúzskeho autora. Verne sa totiž pri písaní nespoliehal iba na čistú fantáziu, ale celé hodiny prepočítaval orbitálnu mechaniku v parížskych knižniciach.

Nie je to len o všeobecnom nápade letieť na Mesiac. Spisovateľ napríklad vypočítal, že na úspešný štart je ideálne miesto čo najbližšie k rovníku, aby loď získala extra rýchlosť vďaka rotácii Zeme. Svoj fiktívny kanón preto umiestnil na Floridu, len kúsok od miesta, odkiaľ dnes štartujú skutočné rakety NASA. To však zďaleka nie je všetko.

Z Floridy až do Pacifiku: Trajektória, ktorá šokuje presnosťou

Trajektória voľného návratu (free-return trajectory), ktorú Verne pre svojich troch románových astronautov naplánoval, je presne tým istým manévrom, ktorý využíva aj program Artemis. Loď využíva gravitáciu Mesiaca ako prak, ktorý ju bezpečne nasmeruje späť domov. Keď sa románová posádka vrátila na Zem, pristála uprostred Tichého oceánu, kde ju zachránilo americké námorníctvo. Znie ti to povedome? Presne takto končia aj moderné misie Orion.

Verne navyše preukázal skvelé pochopenie fyziky, keď posádku vybavil chemickými prístrojmi na výrobu kyslíka a pohlcovanie oxidu uhličitého. V čase, keď ľudstvo nepoznalo ani len primitívne ponorky, išlo o absolútne prevratný koncept podpory života, bez ktorého by sme dnes nemohli prežiť vo vesmíre. Pri štúdiu vesmíru sa často musíme pozrieť hlboko do histórie, kedy vesmírne kolízie premenili mladú Zem na laboratórium života.

Záblesky v tme a beztiažový stav

Jedným z najfascinujúcejších momentov knihy „Okolo Mesiaca“ je prechod posádky cez odvrátenú stranu, ktorá je zahalená do absolútnej tmy. Románoví hrdinovia v tejto temnote zrazu zahliadnu jasný záblesk svetla. Verne to vtedy pripísal sopečnej aktivite na Mesiaci, no v skutočnosti predpovedal úkaz, ktorý potvrdila až posádka lode Orion.

Astronauti misie Artemis II totiž počas letu na odvrátenej strane skutočne pozorovali drobné záblesky spôsobené nárazmi mikrometeoroidov do mesačného povrchu. Pre vedcov v riadiacom stredisku to bol moment čistej eufórie – presne taký, aký opísal Verne pred takmer 160 rokmi.

NASA/Úprava redakcie

Verne sa dotkol aj fenoménu beztiažového stavu, hoci tu sa dopustil drobnej chyby. Domnieval sa, že stav beztiaže nastane len v takzvanom „neutrálnom bode“, kde sa gravitačné sily Zeme a Mesiaca vyrovnávajú. Napriek tomu bolo jeho zobrazenie straty gravitácie vo vnútri luxusne zariadenej kabíny na tú dobu nevídané. Skúmanie týchto fyzikálnych limitov nám dnes pomáha posúvať pochopenie fungovania času a priestoru na úplne novú úroveň.

Fyzikálne prešľapy, ktoré mu radi odpustíme

Samozrejme, nie všetko v románoch sedí s reálnou fyzikou. Najväčším kameňom úrazu je samotný spôsob štartu. Verne nechal svojich hrdinov vystreliť z obrieho kanónu Columbiad. Pri takomto štarte by okamžité preťaženie posádku doslova rozdrvilo na kašu. Raketový pohon, aký využívajú moderné misie, je oveľa šetrnejší a umožňuje postupné zrýchľovanie.

Ďalším úsmevným detailom je, že románoví cestovatelia nemali problém na chvíľu otvoriť okná kapsuly, aby vyvetrali alebo vyhodili odpadky. Vo vákuu by to, samozrejme, znamenalo okamžitú smrť celého osadenstva. Ich románový návrat do Pacifiku navyše prebehol bez akýchkoľvek padákov – kapsula jednoducho padla do vody obrovskou rýchlosťou a všetci to akoby zázrakom prežili.

Náš postreh: Keď sci-fi formuje realitu

Keď sa Neil Armstrong v roku 1969 vracal z historickej misie Apollo 11, počas vysielania naživo spomenul práve Julesa Vernea. Uvedomoval si, že to, čo vtedy ľudstvo dokázalo, bolo splnením sna muža, ktorý o tom písal celé storočie pred ním. Dnes, keď stojíme na prahu trvalého návratu na Mesiac, vidíme, že hranica medzi sci-fi a vedeckou realitou je neskutočne tenká. Verne nebol len spisovateľom, bol architektom ľudskej túžby po hviezdach, ktorej ovocie žneme práve dnes.

Čítajte viac z kategórie: Vesmír a veda