Stačilo by 15 dní a 99 % satelitov by prestalo fungovať. Vedci ukázali ničivú silu jadrového výbuchu

Nízka obežná dráha Zeme, často označovaná skratkou LEO, sa v súčasnosti mení na mimoriadne preplnené prostredie. Krúži v nej viac ako 13 000 aktívnych satelitov, ktoré tvoria absolútny základ pre globálne predpovede počasia, telekomunikácie, prenos dát či satelitný internet.

Kritická kozmická infraštruktúra je však extrémne zraniteľná, čo potvrdzujú aj najnovšie vedecké výskumy, píše ScienceAlert. Podľa simulácií, ktoré zverejnili vedci z University of Wisconsin–Madison a Princetonskej univerzity, by jediný jadrový výbuch vo vesmíre dokázal v priebehu jediného mesiaca vyhodiť z prevádzky takmer všetky družice na nízkej obežnej dráhe. Predstava tohto ničivého scenára pritom vychádza z reálnych historických hrozieb z obdobia studenej vojny.

Následky už poznáme

Počas nej Spojené štáty a Sovietsky zväz uskutočnili osemnásť jadrových explózií vo veľkých výškach a priamo vo vesmíre. Najznámejším a najmocnejším testom bol americký projekt Starfish Prime z roku 1962, v rámci ktorého explodovala termonukleárna hlavica s magnitúdou 1,4 megatony vo výške 400 kilometrov nad Tichým oceánom.

Udalosť okamžite vyradila niekoľko vtedajších satelitov a vytvorila v okolí Zeme obrovské množstvo nabitých častíc. Následne sa obe superveľmoci dohodli na podpise zmluvy Partial Nuclear Test Ban Treaty, ktorá nadzemné testy zakázala. Nové počítačové modelovanie pod vedením študenta astronómie Zacha Petersena však varuje, že dnes by následky boli mnohonásobne katastrofálnejšie.

Výskumníci vo svojej simulácii pracovali so scenárom, v ktorom by 1-megatonová jadrová hlavica explodovala vo výške 500 kilometrov nad južným Atlantikom. Táto oblasť nie je zvolená náhodne, nakoľko sa prekrýva so známou anomáliou južného Atlantiku, kde je zemské magnetické pole nezvyčajne slabé.

Výbuch v tomto regióne by podľa autorov štúdie fungoval ako efektívna pasca na rádioaktívne častice vzniknuté pri štiepení. Podobne ako pri teste Starfish Prime by elektróny zostali uväznené v magnetickom poli Zeme a vytvorili by umelý radiačný pás. Satelity obiehajúce okolo planéty by týmto smrtiacim prostredím prechádzali pravidelne a s každým obletom by absorbovali deštruktívnu dávku žiarenia.

Ničivý dopad na tisícky satelitov

Rýchlosť deštrukcie technologickej infraštruktúry by bola v prípade reálneho útoku desivá. Ak by simulácia vychádzala zo stavu 13 300 aktívnych satelitov registrovaných k januáru, len jeden deň po výbuchu by bolo vyradených 25 % celej flotily.

Po troch dňoch by zlyhalo 78 % družíc, do siedmich dní by číslo narastalo na 98 % a do pätnástich dní by bez úžitku krúžilo až 99,4 % zariadení. Vedci testovali aj odolnejšie varianty družíc so zosilnenou ochranou proti radiácii, no ani tie by situáciu nezachránili. V takom prípade by podľahlo 99,3 % všetkých objektov do tridsiatich dní. Dokonca aj pri použití slabšej 100-kilotonovej hlavice by neutralizácia 99 % satelitov trvala približne jeden rok.

US Air Force

Samotná radiácia a následné zlyhanie elektroniky a manévrovacích systémov by však spustili ďalšiu reťazovú reakciu. Hneď ako by satelity stratili schopnosť korigovať svoju polohu, prudko by vzrástlo riziko zrážok na obežnej dráhe.

Výskumníci odhadujú, že v priebehu prvých dvoch rokov by došlo k približne dvadsiatim takýmto kolíziám. Po desiatich rokoch by trosky vytvorili zhruba 3 900 nových, nekontrolovateľne lietajúcich fragmentov vesmírneho odpadu.

Neustále kolízie dlho žijúcich objektov by viedli k pomalému hromadeniu sutín a na časovej osi storočí by hrozil nezastaviteľný rast tohto fenoménu, ktorý by znemožnil bezpečné využívanie kozmu pre celé budúce generácie.

Čítajte viac z kategórie: Novinky