V tomto texte boli použité materiály SITA.

Nórsko plánuje výrazne posilniť dodávky plynu pre Európu návratom k ložiskám, ktoré boli dlhé roky mimo prevádzky. Ťažba na troch poliach v Severnom mori by sa mala obnoviť už v roku 2028 a pokračovať až do polovice storočia. Krajina tak reaguje na rastúci dopyt po stabilných energetických zdrojoch v čase geopolitickej neistoty.

Nórske ministerstvo energetiky oznámilo zámer znovu otvoriť polia Albuskjell, Vest Ekofisk a Tommeliten Gamma, ktoré sa nachádzajú v blízkosti známeho ložiska Ekofisk. Ide o lokality, ktoré boli uzavreté ešte v roku 1998, no nové technologické možnosti a aktuálna situácia na trhu im dávajú druhú šancu.

Projekt si vyžiada investíciu približne 19 miliárd nórskych korún, čo je v prepočte asi 1,75 miliardy eur. Hlavným operátorom bude americká spoločnosť ConocoPhillips, ktorá už v regióne pôsobí. Odhadované zásoby sa pohybujú medzi 90 až 120 miliónmi barelov ropného ekvivalentu, čo predstavuje významný objem z pohľadu európskej energetickej bilancie.

Vyťažený plyn bude smerovať do nemeckého Emdenu, ktorý patrí medzi kľúčové vstupné body pre distribúciu plynu v Európe. Vedľajšie produkty, najmä kondenzáty, sa budú exportovať do britského Teesside. Nórsko tak cieli na stabilizáciu dodávok pre viaceré strategické trhy.

Európa hľadá istotu mimo Ruska

Minister energetiky Terje Aasland označil projekt za dôležitý krok pre energetickú bezpečnosť kontinentu. Podľa jeho slov zohráva nórska produkcia ropy a plynu zásadnú úlohu pri zabezpečovaní stabilných dodávok, najmä po výpadkoch spôsobených geopolitickými konfliktmi.

Vojna na Ukrajine a napätie na Blízkom východe odkryli slabiny európskeho energetického systému. Závislosť od ruských surovín sa ukázala ako riziková a krajiny EÚ začali intenzívne diverzifikovať svoje zdroje. Nórsko sa v tomto kontexte stalo najväčším dodávateľom plynu do Európy mimo Ruska a jeho význam ešte vzrástol.

Pre Slovensko a ďalšie krajiny strednej Európy ide o nepriamu, no dôležitú správu. Aj keď nórsky plyn neprúdi priamo do všetkých štátov, ovplyvňuje ceny a dostupnosť energií na celom európskom trhu. Stabilnejšie dodávky z Nórska môžu pomôcť zmierniť cenové výkyvy a zlepšiť predvídateľnosť v energetike.

Krok späť v čase?

Rozhodnutie nórskej vlády však vyvolalo aj ostrú kritiku zo strany environmentálnych organizácií. Tie upozorňujú, že návrat k starým fosílnym zdrojom je v rozpore s klimatickými cieľmi, ku ktorým sa krajina zaviazala.

Podľa Anne Marit Post-Melby z nadácie Zero by sa Nórsko malo viac sústrediť na transformáciu ekonomiky a podporu obnoviteľných zdrojov. Kritici tvrdia, že Oslo využíva aktuálnu geopolitickú situáciu na ospravedlnenie ďalšej ťažby fosílnych palív, namiesto urýchlenia prechodu na zelenú energiu.

Záchranca Európy alebo klimatický hriešnik?

Nórsko sa v súčasnosti nachádza v takej… povedzme, že schizofrenickej pozícii. Na jednej strane ho Brusel a európske metropoly vnímajú ako „energetického záchrancu“, ktorý po odstavení ruských kohútikov zabránil kolapsu európskeho priemyslu. Na druhej strane, investícia 1,75 miliardy eur do polí, ktoré mali ostať „v dôchodku“, vysiela svetu signál, že fosílna éra sa ani zďaleka nekončí.

Kritici z nadácie Zero správne poukazujú na to, že každá nová nórska koruna investovaná do ropnej infraštruktúry je korunou, ktorá mohla urýchliť vývoj plávajúcich veterných parkov alebo výrobu zeleného vodíka. Oslo tak riskuje, že sa stane obeťou „uviaznutých aktív“ – infraštruktúry, ktorá bude o 20 rokov politicky aj ekonomicky neprijateľná.

Technologické alibi pre ťažbu

Nórsko svoju stratégiu obhajuje tým, že nejde o „špinavý návrat do minulosti“, ale o most k budúcnosti cez technológie zachytávania a ukladania uhlíka (CCS). Štát masívne investuje do projektov ako Northern Lights, ktoré majú ukladať emisie CO₂ hlboko pod morské dno v už vyťažených ložiskách.

Tým, že obnovujú ťažbu na poliach ako Albuskjell, v podstate využívajú existujúcu potrubnú sieť, ktorú chcú v budúcnosti použiť opačným smerom – na vtláčanie uhlíka späť pod zem. Pre environmentalistov je to však len „technologické alibi“, ktoré dovoľuje vláde pokračovať v biznise s plynom bez toho, aby reálne znižovala globálny objem vyprodukovaného CO₂.

Geopolitický realizmus vs. klimatický idealizmus

Oznámenie o prieskume ďalších 70 blokov v Severnom a Barentsovom mori v rovnaký deň je jasným dôkazom, že geopolitický realizmus momentálne víťazí nad klimatickým idealizmom. Nórsko chápe, že kým sa Európa plne transformuje na obnoviteľné zdroje (čo potrvá dekády), plyn zostane kľúčovým „prechodným“ palivom.

Z pohľadu Osla je environmentálne aj politicky „čistejšie“ dodávať nórsky plyn cez potrubia s relatívne nízkou emisnou stopou pri preprave, než dovážať LNG loďami cez oceány z USA alebo Kataru. Tento pragmatizmus však naráža na neúprosnú matematiku klimatického rozpočtu – ak chceme udržať oteplenie pod +1,5°C, podľa Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) by sa už nemali otvárať žiadne nové ložiská ropy a plynu.

Zaujímavé je, že v ten istý deň vláda predstavila aj návrh na sprístupnenie až 70 nových blokov na prieskum v Severnom, Nórskom a Barentsovom mori. Tento krok naznačuje, že krajina plánuje pokračovať v rozvoji ropného a plynárenského sektora aj napriek rastúcemu tlaku na ekologickú transformáciu.

Nórsko tak stojí na križovatke medzi ekonomickou realitou a klimatickými záväzkami. Na jednej strane reaguje na akútnu potrebu Európy po stabilných dodávkach energií, na druhej čelí otázkam o dlhodobej udržateľnosti svojej stratégie. Vývoj v najbližších rokoch ukáže, či sa mu podarí nájsť rovnováhu medzi týmito dvoma svetmi.

Čítajte viac z kategórie: Ekológia

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP