Európske dejiny neboli nikdy lineárnym príbehom postupného rastu a stability. Naopak, vývoj ľudskej populácie bol opakovane prerušovaný dramatickými zlomami, ktoré zásadne menili podobu spoločnosti. Jeden z najzáhadnejších nastal približne pred 5 000 rokmi, keď sa naprieč kontinentom odohral prudký populačný kolaps známy ako neolitický úpadok.

Nová genetická štúdia teraz prináša doteraz najpresvedčivejšie dôkazy o tom, že za týmto javom nestála jediná katastrofa, ale komplexná súhra viacerých faktorov.

Vedci analyzovali starovekú DNA zo 132 jedincov pochovaných v megalitickej hrobke v lokalite Bury, približne 50 kilometrov severne od Paríža. Tento monument, známy ako allée sépulcrale, slúžil na kolektívne pochovávanie v dvoch odlišných obdobiach, ktoré oddeľovala niekoľkostoročná prestávka. Práve tá časovo zodpovedá obdobiu neolitického úpadku.

Genetické dáta odhalili prekvapivý fakt. Populácie, ktoré hrobku využívali pred a po tomto období, nemali prakticky nič spoločné. „Vidíme jasný genetický zlom medzi dvoma fázami pochovávania. Ľudia, ktorí hrobku používali pred kolapsom a po ňom, sa javia ako dve úplne odlišné populácie,“ vysvetľuje genetik Frederik Seersholm z Kodanskej univerzity.

„Naznačuje to, že sa udialo niečo zásadné – veľké narušenie, ktoré viedlo k zániku jednej populácie a príchodu druhej.“

Neolitický úpadok sa datuje približne do roku 3000 pred naším letopočtom. Predchádzajúce storočia pritom charakterizoval rast populácie, rozvoj poľnohospodárstva a technologický pokrok. Následne však prišiel prudký zlom. V mnohých častiach Európy, napríklad v Škandinávii, pôvodné farmárske komunity zmizli a nahradili ich skupiny s pôvodom z euroázijských stepí.

V prípade francúzskej lokality Bury vedci očakávali podobný scenár, pričom výsledky ich predpoklady potvrdili. Prvá fáza pochovávania, približne medzi rokmi 3200 až 3100 pred n. l., vykazovala nezvyčajne vysokú úmrtnosť mladých jedincov. „Takýto model úmrtnosti nie je typický pre normálnu, zdravú populáciu,“ upozorňuje archeologička Laure Salanova z francúzskeho CNRS. „Naznačuje to, že mohlo dôjsť k nejakej katastrofickej udalosti, napríklad chorobe, hladomoru alebo konfliktu.“

Diagram znázorňujúci rozloženie hrobu v Bury a dve fázy pohrebu. | Zdroj: Seershom et al., Nat. Ecol. Evol., 2026

DNA odhaľuje dramatickú výmenu populácie

Ešte zásadnejšie zistenie prinieslo porovnanie genetických profilov. Ľudia z prvej fázy tvorili úzko prepojenú komunitu, pravdepodobne založenú na rodinných väzbách. Po niekoľkostoročnej prestávke sa však v hrobke objavujú jedinci s úplne iným genetickým pôvodom, ktorý vedci spájajú s južným Francúzskom a Pyrenejským polostrovom.

To naznačuje migráciu a následné znovuosídlenie regiónu po tom, čo pôvodná populácia zanikla alebo bola výrazne oslabená. Zároveň to zapadá do širšieho obrazu Európy tej doby, kde dochádzalo k masívnym demografickým presunom a výmene obyvateľstva.

Dôležitým dielikom skladačky sú aj patogény. Vedci v analyzovaných pozostatkoch identifikovali DNA viacerých baktérií spôsobujúcich infekčné ochorenia. Medzi nimi nechýbala ani Yersinia pestis, pôvodca moru, či Borrelia recurrentis, zodpovedná za návratnú horúčku prenášanú všami.

Freepik

Choroby, klíma aj spoločenské zmeny

„Prítomnosť DNA patogénov ukazuje, že infekčné choroby ovplyvňovali ľudské populácie už v tomto období,“ hovorí genomik Martin Sikora z Kodanskej univerzity. „Aj keď neexistuje jednoznačný dôkaz, že samotný mor spôsobil populačný kolaps, celková záťaž chorobami mohla byť jedným z viacerých faktorov.“

K tomu sa pridávajú aj environmentálne zmeny. Analýzy ukazujú, že počas tohto obdobia dochádzalo k opätovnému zarastaniu lesov na úkor poľnohospodárskej pôdy, čo naznačuje pokles ľudskej aktivity. Kombinácia chorôb, klimatických zmien, možných konfliktov a ekonomických problémov tak pravdepodobne vytvorila „dokonalú búrku“, ktorá vyústila do kolapsu.

Zaujímavý je aj sociálny rozmer. Kým pred úpadkom išlo o kompaktné rodinné skupiny, po ňom sú vzťahy medzi pochovanými jedincami voľnejšie, čo naznačuje redšiu populáciu a iný spôsob organizácie spoločnosti.

Hoci stále nie je úplne jasné, do akej miery tieto zistenia reprezentujú celú Európu, výskum prináša cenný pohľad na obdobie, ktoré zásadne formovalo ďalší vývoj kontinentu.

„Pokračovanie v objasňovaní regionálnych špecifík namiesto snahy o veľké zjednodušené naratívy prinesie nové, fascinujúce a autentické príbehy neskoroneolitickej Európy,“ zdôraznil význam regionálnych štúdií archeológ Tom Booth z University College London.

Čítajte viac z kategórie: Novinky