Jedni ho nazývajú kultovým, iní zvráteným a nevkusným filmom. Keď sa v roku 1980 v kinách objavil Cannibal Holocaust, nikto netušil, že pôjde o začiatok novej filmovej éry. To, čo malo byť obyčajným hororom, sa napokon zmenilo na provokatívny experiment o tom, kam až sú filmári ochotní zájsť a kde končí hranica diváckej tolerancie.

Cannibal Holocaust sa zapísal do dejín ako dielo, ktoré nielenže znechutilo celé generácie divákov, ale aj navždy posunulo hranice filmového realizmu. Bol to totiž prvý film zo žánru „found footage“, ktorý na desiatky rokov dopredu vytvoril trend lacnej výroby hororov s roztrasenou kamerou.

Čo robí kultúru primitívnou

Na konci sedemdesiatych rokov zažívala kinematografia éru, keď sa filmári nebáli ísť na hranu a často aj prekročiť všetky jej limity. Horory sa menili na krvavé experimenty a diváci bažiaci po desivých príbehoch hľadali stále silnejšie podnety, ktoré by ich ešte viac šokovali. Zatiaľ čo väčšina tvorcov pracovala len s ilúziou reality, taliansky režisér Ruggero Deodato sa rozhodol realitu priniesť priamo pred objektív kamery.

Výsledkom bol škandál, ktorý prerástol až do súdneho procesu, ostrej reakcie ochranárskych organizácií a zákazu premietania vo viacerých krajinách sveta. Kým Hollywood koncom sedemdesiatych rokov chrlil komerčné horory, Taliansko si pestovalo vlastnú, temnejšiu verziu filmového umenia. V centre pozornosti boli tzv. exploitation filmy – nízkorozpočtové snímky, ktoré stavali na senzácii, šoku a výstredných efektoch namiesto hlbokého príbehu či precízneho spracovania.

Nakrúcanie Cannibal Holocaust sa začalo v júni 1979, keď Deodato so štábom zamieril do kolumbijskej časti Amazónie, kde čelili extrémnym klimatickým podmienkam. Príbeh snímky sa zameriava na fiktívnu expedíciu filmárov, ktorí sa vydávajú do amazonskej džungle, aby nakrútili film o domorodých kmeňoch žijúcich v izolácii.

Čítaj viac z kategórie: Novinky