Na okraji nášho slnečného systému sa deje niečo, čo znie ako scéna z vedecko-fantastického filmu. Americká sonda Voyager 1, ktorá bola vypustená ešte v roku 1977, sa po viac ako štyroch desaťročiach letu dostala ďalej než akékoľvek iné ľudské zariadenie v histórii. A práve tam, kde vplyv Slnka slabne, narazila na niečo, čo vedci označujú ako „stenu ohňa“. Ide o neviditeľnú, ale extrémne energetickú hranicu medzi našou slnečnou sústavou a medzihviezdnym priestorom. Na tému upozornil portál BGR.

Podľa NASA ide o heliopauzu, teda hranicu, kde sa končí vplyv slnečného vetra – prúdu nabitých častíc vychádzajúcich zo Slnka – a začína dominovať medzihviezdne prostredie. Práve tu sa stretávajú dva svety. Slnečný vietor sa spomaľuje a naráža na plazmu a ionizovaný plyn prichádzajúci z medzihviezdneho priestoru. Výsledkom je zóna extrémnych teplôt od 30 000 do 50 000 kelvinov, teda viac než 50 000 °C.

Našťastie, hustota častíc v tejto oblasti je taká nízka, že teplo sa neprenáša ako v atmosfére planét. Voyager 1 tak pokračuje v ceste bez toho, aby mu hrozilo prehriatie. Pre vedcov však táto hranica znamená viac než len teplotný extrém – je to laboratórium galaktických síl, ktoré doteraz nebolo možné priamo preskúmať.

Voyager prekročil hranice Slnka a narazil na neviditeľný oheň

Záznamy sondy ukázali, že prechod cez heliopauzu neprebieha plynule. Namiesto postupného poklesu vplyvu Slnka sonda zaznamenala náhle zmeny v hustote častíc a v magnetických poliach. Akoby prekročila prah do iného prostredia. Objavila sa aj zvláštna „vibrácia“ magnetických polí, čo naznačuje, že medzihviezdne magnetické sily pôsobia na heliosféru silnejšie, než sa doteraz predpokladalo.

NASA/IBEX/Adler Planetarium/Wikimedia Commons

NASA opisuje túto oblasť ako dynamické a neustále sa meniace rozhranie, ktoré sa správa skôr ako napätá membrána než pevná hranica. Na jednej strane stojí sila slnečného vetra, na druhej tlak galaktických polí. Ich súboj formuje tvar celej heliosféry (obrovskej bubliny), ktorá chráni planéty pred kozmickým žiarením.

Každý signál, ktorý Voyager 1 odošle späť na Zem, prekonáva vzdialenosť viac než 24 miliárd kilometrov. Dáta prichádzajú pomaly, no každý prenos predstavuje unikátny pohľad za hranice slnečnej sústavy. Vďaka nim dnes vieme, že náš kozmický domov sa nekončí prázdnotou, ale prechodom do zložitého a horúceho pásma, kde sa miešajú sily Slnka a galaxie.

Voyager 1 tak po desiatkach rokov stále prináša nové poznanie. Nielen o tom, kam až siaha hranica nášho sveta, ale aj o tom, ako sa rodia a rozpadajú hranice v samotnom vesmíre. A kým jeho slabnúce rádiové signály dorazia k Zemi, pripomínajú, že ľudská zvedavosť dokáže presiahnuť aj samotné hranice Slnka.

Čítajte viac z kategórie: Novinky